Len čo otvorím dvere domu psi ma zbadajú. Ani sa nepohnú. Zdvihnem však vysoko nad hlavu vzduchovku a mávam. Spomenú si na ten odporný zvuk čo dokáže vydať. Stiahnu chvosty a zmiznú. Pomaly, lenivo sa stráca i noc. Na dvor vchádzajú slnečné lúče. Kreslia priamky. Kreslia tmavé lode ktoré plávajú po udupanej tráve. Plávajú cez zabudnutú loptu a pokračujú k bazénu. Cez vodu v ňom, kde sa v noci utopil tucet komárov. Plávajú cez bicykel opretý o garážové dvere. Ďalej nedoplávali. Namáhavo šplhajú po kolmej stene.
Včerajší den skončil ostrihanými vlasmi bábik. A plačom z rozbitého kolena. Pramienok krvi stekal po nohe ako malé množstvo uvoľnenej bolesti. Jej množstvo bolo tak veľké ako nová skúsenosť z príťažlivosti. Koleno som zaviazal. Vlasy som zamietol a položil do koša. Ticho ale naďalej volá myšlienky von. Tie ostýchavé a hanblivé. Ktoré sa utiahli, ked som hľadal odpoveď. Ked som zbadal prvú ostrihanú bábiku. Potom ďalšiu ostrihanú s odtrhnutou rukou. A napokon tretiu aj s odtrhnutou nohou. A očami dospelého som videl len škodu, ktorú malá Nika spôsobila. Na každej som uvidel cenovku. V hlave som si zoraďoval slová aby som jej povedal prečo to nie je správne. Že tie vlasy im nikdy nedorastú. Trochu som sa i nahneval lebo som sa to nesnažil pochopiť inak ako to vyzeralo.
A tak mi so slzou v kútiku oka začala vysvetľovať. Len jedno opatrné slovo som vypustil z úst. Zahanbene som počúval jednoduché vysvetlenie, že sú to bábiky pre deti. Že keď sa zdravé dievčatá radi hrajú zo zdravými, tak deti choré budú mať radosť z bábik, ktoré sa im podobajú. V tú chvíľu som myslel, že na to nik na svete ešte neprišiel. Tuším som jej to i povedal. Susedovi Jozefovi sme dali dve. Sľúbil že nasledujúci deň to v meste zariadi. Jednu z nich si nechala.
Do ticha vrzli dvere ufúľanými pántmi. Ticho sa stráca. Nik ho nevyháňa. Odchádza samo prvými slovami, ktoré malá postava vypustí z úst. Do toho okamihu tú chvíľu nik nepomenoval a i ja som len tápal a sledoval ako odchádza noc. Pozrel som na bábiku v jej ruke a pozeral s akou láskou si ju drží v náručí. Pretože celú noc sa z ňou lúčila. „Pekné ráno." Z jej úst. A noc a ticho sa stratilo úplne. A zrazu ten okamih mal meno.
