Sú ľudia, ktorí si nedávajú novoročné predsavzatia. Obdivujem ich. Ja ich mám vždy niekoľko. To, že chcem byť pekný a múdry, zaraďujem pravidelne na prvé priečky. Že schudnem, prestanem fajčiť a naučím sa eskimácky, tak to ma tiež míňa každým rokom.
Tento rok je ale iný. Po rokoch trápnych predsavzatí, ktoré len bičujú sebavedomie, som sa rozhodol celkom inak. Jedno ráno, kým sa mi vmikrovlnkezohrieval rezeň, som sa celkom spoločensky, pod tlakom celoročných skúseností rozhodol.
Už nikdy nikoho v dome nepozdravím, nepodržím dvere výťahu. Nepustím na pošte nikoho pred seba, nech je jeho osobný príbeh akýchkoľvek. V autobuse nepustím nikoho sadnúť. Už žiadnu staršiu osobu neprevediem cez priechod pre chodcov. Zaparkujem auto, ktoré nemám, cez dva parkovacie boxy. Žobrákovi nedám ani cent. Nebudem myslieť na druhých, ani na tretích. Budem egoista, hlupák a celkom jednoduchý barbar. Snáď sa mi tento rok zadarí.
Pomôžete mi potlačiť auto, spýtala sa ráno neznáma žena na zasneženom parkovisku. Pustíte ma sadnúť, spýtala sa zrobená žena, skoro ráno v sobotu v prázdnej električke. Tlak, aby som nezotrval na svojej ceste bol neúprosný. Prosím vás! Nemohli by ste? Vedeli by ste? Dalo by sa?
Tak ako každý rok som predsavzatia nedodržal. Všimol som si ale, že taká nebola len moja novoročná voľba. Neboli to len moje rozhodnutia, moje novoročné predsavzatia. Celé davy sa rozhodli podobne. Ich cesta za cieľom ale stále trvá. Vydržali a pevne stoja za svojím novoročným predsavzatím. Hnevá ma, že som som nevydržal tak, ako ostatní.
