V katalógu dovoleniek si vyberám. Predstavujem si ako ležím pri mori v piesku, potápam sa, štverám sa na vrchol a ráno skoro vstávam, aby som bol na raňajkách prvý. Aby som vyjedol, telami nechránené švédske stoly, vypil džúsy a kávu presladenú cukrom.
Možno Maledivy, možno pešo do Maduníc, možno pri jazere budem spod deky vyhadzovať kamene, ktoré tlačia besne do chrbta. Možno v parku budem hádzať lietajúci tanier, alebo formu s hrubou knihou.
Možno budem sedieť na dvore pri dome, ďaleko od mesta, budem mať oblečené iba trenírky. Bude skoro ráno a budem tam chvíľu sedieť sám. Bosé nohy budem mať v tráve mokrej od rosy. Vychádzajúce slnko mi bude privierať oči, bude mi deformovať tvár do spokojného tvaru. A priletí mucha, na krídlach prinesie správu z kravína, z klubu šťastných kráv.
Vypočujem jej ponosy a vôbec na nič nebudem reagovať. Budem offline. Vypnutý, odpojený od siete, bez signálu, bez zdroja. Žiaden podnet nenájde cestu, žiadna nula ani jednotka sa nedotkne brány firewall. Žiadna správa nedorazí ďalej, ako po ceduľu okresného mesta.
Vtedy, tak ako niekoľkokrát predtým to opäť pochopím. Pochopím čo je skutočne dôležité. Mucha nemá žiaden zdroj napätia, nemám softvér a nepotrebuje aktualizácie. Slnko sa ráno objaví vždy na tej istej strane, nemá navigáciu a nejedná sa o úsporný zdroj svetla. No hlavne je dôležité mať oblečené trenírky, pretože suseda oproti má ďalekohľad.
