Ona prišla určite neskôr ako on. A hoci jej pracovný týždeň mal tiež päť dní, z mála energie čo ostalo vykúzlila úsmev o sile niekoľko sto wattov hneď vo dverách. Bolo to, ako keď uprostred leta mrak zakryje slnko a ono náhle zasvieti.
On reflexívne prižmúril oči a schoval diaľkový ovládač televízora do vrecka. A kým ona jednou rukou učesala domácnosť a druhou upiekla chlieb zo špaldovej múky, on sa stotridsaťkrát nadýchol. Samozrejme, vydýchol tiež.
Ona pokojne dokončila všetko čo existovalo v jej nezverejnenom zozname. Až vtedy on, keď v hlave definoval polaritu dvoch náhodne vybraných jadier neznámeho atómu a dôkladne zrakom omakal kľučku na dverách, až vtedy otvoril zošit z domácou úlohou z Matematiky.
On riešil zadanie a dieťa trpezlivo sledovalo náročný proces, kým ona už poznala odpoveď. Z intenzívnej radosti, z ľahko získaných bodov za aktívny prístup k vzdelávaniu adolescentov, sa pomaly stával smútok, až strach z matematického zlyhania.
Ona zobrala pero a na papier napísala výsledok a celý postup výpočtu. On a jeho zranené ego sa sediac zapotácali.
Ona vedomá si jeho myšlienkových pochodov ho požiadala nech otvorí okno. Potešil sa zo svojej dôležitosti i praktickej použiteľnosti v piatkovej domácnosti. Otočil kľučkou okna na ktorú jediný dočiahol nielen vďaka svojej výške, ale aj vrodenej manuálnej zručnosti a technickej vyspelosti hraničiacou s insitnou genialitou. S jednou rukou zdvihnutou do neba, druhou v päsť pri páse sa cítil úplne ako Superman.
