Textíliám sa to nepáčilo, zvlášť svetru, ktorý sa scvrkol o niekoľko čísiel a mám z neho pekný prívesok na kľúče. Operatívne, po treťom praní, keď som dal pračke šancu na spontánnu samoopravu, som zavolal opravárovi a dohodol termín. Prišiel, brašna cez plece. Hneď po podaní rúk si na topánky navliekol návleky a už hľadal pokazený objekt záujmu. Ukázal som mu ju a nechal ich o samote, nech sa s ňou porozpráva skrz skrutkovač a vysvetlí jej, čo a ako.
Išiel som do kuchyne a ošúpal uhorky. Nemal som žiadnu obavu nechávať ich samotných. Veď čo by mohol, vyprať si kým sa nepozerám? Pochopil by, že si nevymýšľam, že pračka má až príliš čisté úmysly. Uhorku som na strúhadle nastrúhal na tenké kolieska a očistil cesnak. Z kúpeľne som počul len cvakot, klepot a škrípanie, reč opravárov. Nakrájal som cibuľu a v miske to všetko zamiešal. Pridal som málo vody, trochu octu a chvíľu sledoval, ako sa uhorky topia v náleve.
Chcel som ešte troch byliniek, ale pravačka už nedočkavo hmatala po vidličke. Za chrbtom mi nečakane prehovoril opravár: Prosím vás... Otočil som sa v zlovestnej predtuche, ako stojí za mojím chrbtom s pračkou v náručí a vraví, beriem si ju, už nechcem inú, chcem iba túto. Ale on tam stál, ruky pri tele. Pračka je opravená, bola to maličkosť. Ale mohol by som vás poprosiť, nedali by ste mi trochu toho šalátu, uhorkový ja milujem. Pohostil som ho, veď sa zdalo, že pračkám rozumie.
