Ich dom mal malý pozemok. Pár ovocných stromov s vtáčími búdkami a zelenou trávou, ktorú jeho otec pravidelne kosil. Mal babku, ktorá už mala veľa rokov. Pohybovala sa s problémami a horšie videla. Vždy, keď som prišiel, sedela v záhrade v kresle, prikrytá dekou. Spokojne sa usmievala a s pohľadom pred seba, vnímala atmosféru malej záhrady. Počúvala zvuky, ktoré vytvárala. Za stromami, za koľajnicami sa ťahali do výšky paneláky. Nevnímala ich. Videla len zeleň svojich stromov a počula spev vtákov. Bol to obraz, ktorý mala najradšej. Pridelili im byt a odsťahovali sa. Bolo to fajn. Spolužiak tam mal vlastnú izbu, ktorú si celú oblepil plagátmi. Do školy to mal na skok, obedovať chodil domov. Keď som za ním prišiel, babka sedela na balkóne, prikrytá dekou. Pozerala pred seba do okien paneláku oproti. Neusmievala sa.
Nepovedali jej všetko. Nedalo sa. Tú zmenu ťažko znášala. Babka smutnela a márne hľadala svoj najobľúbenejší obraz, keď oddychovala na balkóne. Po týždni jej spolužiakov otec povedal, že do domu nemôžu ísť, ani do záhrady, ale pred dom áno. V nedeľu večer jej pomohol nastúpiť do auta. Chvíľu sa viezli a potom zastavil v prítmí ulice. Stiahol okno na jej strane a tak sedeli potichu niekoľko minút. Vôňa orgovánu naplnila auto. Babka pokojne sedela, vdychovala tú vôňu a usmievala sa. Keď odkvitol orgován chodili počúvať šumenie listou. Keď spadli listy bolo ich cítiť ako hnijú a hlinu. Sneh praskal v mraze a vločky vlietavali do auta, cez okno a dopadali na babkinu deku. Poznala to veľmi dobre, bola šťastná. Milovala svoj dom a záhradu. Občas ju zamrzelo, že majú zakázané ísť dnu a sadnúť si do kresla v záhrade. No bola rada, že oboje stále existuje.
