Bol som sa so svojou peňaženkou prejsť mestom, chcel som jej, neduživej, zoslabnutej urobiť radosť. Vložil som do jej útrob šupiny z kapra, nech sa pozviecha, nech sa zotaví osvedčeným spôsobom. Prekvapením pre mňa bolo množstvo ľudí, ktorí chodili mestom. Trasy, tak ako moje, čisto náhodné. Niektorých ľudí som míňal viackrát.
Niektoré uličky sa prechádzali ťažko, chôdza vyžadovala opatrnosť. Bolo nutné predvídať a zmierniť krok. Šľapák na nohu bol prirodzený javom, náhodou do niekoho vraziť nebol problém. Ale nik si z toho ťažkú hlavu nerobil. Deň, keď už nikdy nikomu neuhnem z cesty, som odložil na neskôr.
Ale stalo sa a nebolo to naschvál, stúpil som neznámemu na nohu. Iba trochu som sa skontaktoval provou svojej lode z jeho prstom, schovaným v koži turistickej topánky. Zazrel zlostne a ja som sa mu hneď ospravedlnil. Jeho podráždený nervový systém sa na situáciu pozeral s hadími očami pomstiteľa. Núkal som sa ako ventil za všetko, čo ťažkého a zlého musel prežiť posledný šťastný a veselý mesiac.
Prepáčte, nechcel som. Povedal som a kým mu kypela žlč, ešte som stihol dodať. Ospravedlňujem sa. To už začal on. Nadával, čo som z dynamiky slov a výrazu tváre pochopil okamžite, pretože som mu nerozumel ani slovo. Jeho jazyk bol tajomný, asi ešte neobjavený, taký čo vznikol pod bralom niekde ďaleko v horách, tam kde medvede nenosia kožuch a líšky majú vlastné odbory.
Ospravedlnil som sa hneď v niekoľkých cudzích jazykoch, pridal som aj švédčinu a čínštinu, aspoň si myslím, že to boli tieto menované. Nereagoval, zlostil sa ďalej a podskakoval okolo mňa ako šteňa, ktoré sa chce hrať lebo ešte nevie hrýzť. A práve vtedy som si uvedomil, že sa začínam smiať. Možno na ňom, možno na tej zvláštnej situácia.
Úsmevu som sa bránil, no nerozkážeš ústam keď ich napadne smiech. A tak vyskakoval na tvár častejšie, až úplne zmohol moje odhodlanie. A vtedy som zistil, že smiech je univerzálny jazyk. Umlčal zlostníka a zmenil jeho náladu, stíchol a pozeral prekvapene na mňa. Po chvíli zarazene mávol rukou a pokračoval ďalej vo svojej ceste.
Ja som sa ale nevedel prestať smiať. Stál som tam a rehlil som sa ako kôň a môžem odprisahať, že vôbec neviem prečo. Smial by som sa tam doteraz, alebo by ma utíšil privolaný statný ošetrovateľ, no k nohám mi niekto z okoloidúcich, ktorých zaujala moja nálada, hodil mince. Peňaženka vo vrecku sa zamrvila. Prvé ľahko zarobené peniaze tento rok, zarobené len tak, vlastnou hlavou.
