Bola úplne biela, preto to meno. Jediné negatívum jej športových aktivít, bolo, že koliesko v ktorom behala, začalo vŕzgať. Asi tak, ako všetky kolieska na svete, určené pre malých škrečkov. Ošetroval som osku mazivami, no koliesko neprestajne vrzúkalo. Hlavne pred polnocou, sa podľa zvuku dalo zrátať, koľkokrát sa otočilo. Vločka bola neúnavný maratónec.
Keď jej vypršal čas a odišla k veľkému škrečkovi, aj clivo bolo. Klietka ale nebola dlho prázdna, v škatuli od topánok pricestovali darovaní, Pitbul a Redbul. Ani neviem, akej farby mali srsť, tak rýchlo sa pohybovali, behali po klietke, skákali, lietali. Koliesko na behanie, zažilo obrovský nápor. Dokázali v ňom utekať obaja naraz, vždy však tým istým smerom. Koliesko už nevŕzgalo, ale vydávalo intenzívny zvuk a kým som nekúpil nové, spával som s olejničkou pri klietke.
Pitbul sa jedného dňa zahrabal v domčeku a poprel tvrdenie darcu, vraj, určite sú to obaja chlapci. Pitbul vrhol šesť mláďat. Redbul to oslávil nočnou jazdou a ja som zúfal. Veď čo s toľkými mláďatami. Rozlíšiť čo je samček a čo samička, je pre laika takmer nemožné, ani dlhšie mihalnice, ani zarastená tvár. Jediné čo dokazovalo rozdiel, bolo šesť malých prisatých náprstkov.
Pretelefonoval som množstvo minút, kým som všetkým našiel nový domov. Sú to tiché tvory, pokojné, po rodičoch. Celú noc prespia. Tvrdil som. Nenáročné, občas sa prebehnú v koliesku a hrajú sa s orieškami. Keď trochu dorástli, po pároch som ich uložil do škatule a s vetou, určite sú to obaja chlapci, odovzdal do dobrých rúk.
