Najskôr som si myslel, že tá kniha je nejaký nový model tabletu, alebo obal na malý televízor. Dlho som čakal na príležitosť, aby som ten predmet preskúmal. Pretože čítala keď jedla, keď chodila, čítala všade a stále, tuším aj keď spala, pozerala aspoň tým smerom. Nakoniec som objekt preskúmal, keď bol prečítaný a chvíľu ležal zatvorený na poličke. Bola to skutočná kniha. Papier, písmená a možno aj obsah.
Začala chodiť pravidelne do knižnice, takmer každý druhý deň. Vracala sa najskôr s jednou a potom s dvoma knihami, ktoré rýchlo prečítala. Niktoré knihy boli hrubé, vyzerali ako tehly. Nechápal som tú zmenu, knihy som začal skúmať, čiže som prečítal názov i meno autora. Subjektívne, samá kvalita.
Knižnicu začala navštevovať s kamarátkami. Okruh zvláštnej závislosti sa rozšíril. Už nie, poď von budeme sa napríklad prechádzať a chichúňať pod bránou, ale, poď do knižnice. To dokáže vyraziť dych.
Išiel som tam rovno z práce, zistiť, či knižnica nie je kamufláž. A vedľa políc s knihami nie sú rozmiestnené popolníky a z reproduktorov do tej násťročnej idylky netrieskajú silné basy. Realita mi všetko vysvetlila. V knižnici sa pomedzi poličky s knihami pohybovali slečny a vyberali. Pri pulte stál knihovník, mladík. Práve obsluhoval jednu z návštevníčok.
Ten knihovník vyzeral ako Adonis krížený s upírom. Spod tmavej štice, pozeral veľkými magickými očami priamo na dievča pred sebou. Zamatovým hlasom jej povedal: Zober si aj túto, tú som čítal aj ja. A posunul pred slečnu knihu, tá si odfúkla ofinu spred oka aby mohla prijať jednoduchú sugesciu.
Večer som si spokojný sadol do kresla, zapol som lampu a odpil z čaju. Vraj jeho otec ju prečítal za šesť hodín. Otvoril som knihu.
