V také dni dokázala celé hodiny takto ležať. Tvárou nabok a myšlienkami naplno zaujatými pravdou, ktorú si na starobu len ťažko pripúšťala. Pred rokmi sa dala ľahko oklamať. Ale teraz sa cítila unavená a tak veľmi chorá. Bola sama. Nemala nikoho. Ak sa cítila dobre bolo to horšie. Choroba jej dávala príležitosť nemyslieť. Slabým zrakom pozerala na rozmazané siluety na chodbe. Videla bledomodré postavy ako sa objímajú s farebnými. Ako sa farby zlievajú v jeden celok. Akoby práve v ten okamih bola dúha kompletná. Odvrátila zrak. Chvíľu bolo všetko ešte viac rozmazané až kým si opakom dlane neutrela oči.
„Dobrý den." Počula zrazu hlas od dverí. Ani sa nepohla a letmo odzdravila. Ten hlas poznala. Bola to sestra Mária s krížikom na krku. Pozrela na rozmazanú tmavomodrú postavu. Neostré šmuhy jej prechádzali cez tvár len na krku sa jej trblietal krížik. Zbadala ešte jednu postavu. Tiež so zábleskom na hrudi. Chcela zdvihnúť okuliare a pozrieť sa lepšie. No rozmyslela si to. Bola to sestra Klára. Zaúčala sa v práčovni a sestra Mária ju v ten deň zobrala do lôžkových oddelení. Pozorne počúvala staršiu sestru. Zaujali ju príbehy ktoré jej o niektorých pacientoch rozpovedala. Také krátke čriepky. Úlomky. Mala krásne hnedé oči a každé slovo jej zažiarilo v očiach. Zreničky sa jej chveli každou predstavou ktorú fantázia zhmotnila v jej mysli.
Babku Milku opúšťali sily. Pomaly splývala s belosťou vankúša a svojich vlasou. Každým týždňom jej myseľ častejšie odlietala. Už pozerala von oknom takmer stále. Slová sa jej ťažko vyslovovali. Občas sa ešte jemne trhla, keď ktosi vstúpil do dverí. No bolo to ako by jej vánok zafúkal do tváre posilnený stratenou nádejou. Každý v nemocnici kto ju poznal s trpkosťou prijímal správy o nej.
V jedno sobotné popoludnie, ked v nemocnici boli návštevné hodiny, sedela na posteli babky Milky žena v červenom svetri. Ked babka počula, že ktosi prišiel za ňou, nevedela čo robiť. Bola zoslabnutá. Posunula sa na posteli a prečesala si vlasy. Hľadala napochytro okuliare. Preložila si ruky na posteli. Ešte raz sa upravila. A ešte raz hľadala okuliare.
„Pekné popoludnie teta Milka. Asi si ma nepamätáte je to tak dávno..." Prehovorila žena v červenom svetri. Na skrinku vedľa postele položila pomaranče a jahody v plastovom košíku. Babka na ňu pozerala ako na zjavenie. Nechápala. Nevedela si spomenúť. Meno jej nič nehovorilo. Ani tvár sa jej nezdala povedomá. Lepšie si nasadila okuliare. A ďalej nechápavo pozerala.
„Manželka vášho brata." Povedala žena.
„Júliu poznáte?" Spýtavo zašepkala babka.
„Áno. Vždy mi o vás hovorila." Žena pozrela na babku. Tej sa rozžiarili oči. Akoby narástla. Hlas jej zosilnel tak ako to len bolo možné.
„Samozrejme už si spomínam. Mali sme ísť na vaše krštiny ale môj nebožtík manžel vtedy nemohol. To my je ľúto." Potom už hovorila len babka Milka. Mala toho toľko na srdci. Občas sa na chvíľu odmlčala aby si oddýchla a napila sa vody. Bola rozrušená a šťastná. Žena v červenom svetri sedela na kraji postele. Držala babku za ruku a pozorne ju počúvala. Gaštanové dlhé vlasy jej ležali na ramenách. Malá krásne hnedé oči a každé slovo jej zažiarilo v očiach. Vravela málo. Nechcela jej viac klamať.
Na nasledujúci deň sestra Klára neprišla do práčovne. Možno ju niekto deň pred tým spoznal. Možno sa niekam stratila. Možno musela niekam odísť a možno kdesi počúva ďalší príbeh a cíti ako hlasno jej búcha srdce.
V nemocnici boli návštevné hodiny. Izby mali dokorán otvorené dvere ako večne hladné ústa ľudskej túžby. Na posteliach ležali pacienti. Pozakrývaní vlastnou chorobou. Pár sa ich prechádzalo po chodbách, kde sa zvítali so svojimi najbližšími. V izbe s oknom do dvora za zatvorenými dverami ležala postava prikrytá bielou plachtou. Vo vzduchu bolo ešte cítiť zvláštnu vôňu ktorú tam zanechala posledná návšteva. Strácala sa pomaly a zľahka tak ako opatrne a z láskou vznikla.
