Občas v noci chrápem. Ak upadnem do hlbokého spánku. Takto som to vysvetľoval prísediacim v nedeľu, počas sviatočného posedenia v našom klube pod panelákom. Objasňoval som silu svojho nočného prejavu, zdôrazňoval razanciu týchto zvukov a dokazoval svoje chrapúnstvo. Nemal ma kto zahanbiť, až na náhodného prísediaceho, ktorý začal tvrdiť, že on je tiež chrapúň, a väčší. Vyskúšal všetko, aby sa toho zbavil, ale nič nezabralo. Vraj to tak má byť, lebo je to pozostatok z čias minulých, keď ľudia žili v jaskyni a muž - lovec chrápaním plašil prípadnú dravú zver, ktorej by sa žiadalo napadnúť spiacich ľudí. Jeho manželka prikyvovala. Naučili sa existovať spolu tak, aby jeho chrapúnstvo nenarušilo ich vzťah. Aj tým, že si jeho manželka ide ľahnúť spať o hodinu skôr.
S kamarátom sme v časoch školských, cez prázdniny robievali vedúcich v detských táboroch. Ak nezvýšil čas, tak sme len zbehli cez víkend do tábora, ukázať deťom v krátkom kurze, ako sa orientovať a prežiť v lese. Deti nadšene sledovali, keď som sa plazil vodou, snažiac sa splynúť s riekou. Aj som im ukázal ako sa stavia stan. Uprostred ihriska, pred budovou kde boli ubytované, som ho postavil a rozložil niekoľkokrát. Samozrejme so zaviazanými očami. Večer, keď už deti spali, som si rozbalil spacák v stane a odmietol ponuku na posteľ v ubytovni. Za zvukov blízkeho lesa som zaspal unavený po náročnom dni. Ráno som sa zobudil skoro, ešte za tmy. Okolo stanu som počul nepokojné kroky a vravu. Niekto sa snažil klopať na látku stanu. Bola to hlavná vedúca tábora v spoločnosti sto osemdesiatich unavených detských očí a vravela niečo o veľmi hlasnom chrápaní.
Toto som porozprával tomu prísediacemu v našom klube. Uznal, že som riadny chrapúň, že toto sa málokomu podarí. Mlčal som o tom, že po ceste z tábora som stretol niekoľko ľudí z blízkej dediny s miestnym poľovníkom, rozhodnutým pátrať po zdroji zvuku, argumentujúc bezpečnosťou detí v blízkom tábore.
