A keď už bol rozbláznený úplne, pribuchol mi vchodové dvere do bytu pred nosom. Práve keď som upravoval rohožku. Vyrovnal som sa pred bezpečnostne zatvoreným bytom, bosý a oblečený len v trenírkach. Môj život sa náhle zmenil. Povedal som si, že nevadí, počkám, veď deti mali prísť každú chvíľu. Tvrdili, že prídu načas a nebudú meškať.
Pozeral som von oknom a snažil sa vyplniť čas. Smutno mi prišlo za mobilom. Mohol by som uskutočniť hovor a mnohé by sa vyriešilo. No keby len to, počul som, ako mi na FarmVille vyschlo políčko. Prechádzal som sa po chodbe a stále váhal, že zazvoním susedovi, či ma prichýli. Prídeme načas, nebudeme meškať; sa stratilo za horizontom ako slnko. Cítil som chlad, smäd i hlad.
Prekonal som váhanie a zazvonil. Po štvrťhodine, keď sa sused prestal smiať, dal mi čisté tričko a tepláky. Naložil segedín a obložil ho piatimi knedľami. Otvoril pivo a odkrojil z jablkovej štrúdle veľký kus. Natŕčal som uši na chodbu, či nezačujem deti. No keď sused nakrájal slaninu a klobásu na tanier, úplne som na život na chodbe zabudol.
Niečo pred polnocou som zaklopal na dvere môjho bytu. Otvorili mi prekvapené deti. Možno boli viac hladné ako prekvapené. Namiesto teplej večere, vyložil som na stôl mlieko, maslo, chlieb. Keď som si spokojne ľahol do postele, pomyslel som si, že sa tuším budúci víkend zas zabuchnem pred dverami.
