Niekto ďalší zdedí dom, rozsiahle pláne či len jednoduchý účet v banke, so sumou rovnajúcou sa ročnému rozpočtu malého štátu. No niekto zdedí nohu cez štyridsaťosem a jeho život je tiež úplne iný. Noha ako plutva je fajn, ak máš rozbehnutú kariéru plavca. No inak nemá špeciálne uplatnenie. Obuv sa kupuje komplikovane, k dispozícií je len niekoľko modelov. Parník, forma na chleba, debnička na jablká, babkina almara.
Človek si ale zvykne. Okrem niektorých praktických nevýhod, že v dopravných prostriedkoch si nemôžem sadnúť hocikde a na križovatke nemôžem na červenú ostať stáť na kraji chodníka, sú tu aj výhody. Keď sa postavím na špičky, som o tridsať centimetrov vyšší. Na pláži pri západe slnka, keď ležím na chrbte, chodidlá vrhajú fantastický tieň pre celú komunitu, ktorá si ráno nestihla ukradnúť slnečník. A nikdy, naozaj nikdy sa nezaborím do vysokého snehu.
Kúpil som si nové topánky. Krásne, neviem to ani opísať. Remeselne spracovaná koža z troch kráv. Šnurovacie, také naozajstné s nefalšovanou vôňou novoty. Pri chôdzi vŕzgali a opätok za ten vrzgot pridával decentnú bodku. Obul som si ich na návštevu, nech vidia, ako ja, keď oni prišli na novom aute.
Sedeli sme v obývačke a ich malý syn, čo už skoro chodil, sa premiestňoval vytešený z návštevy. Občas ho bolo treba zachytiť, ale tieto vycibrené reflexy sú večné, nebudem prezrádzať, že sa potkýnal o moje nohy pod stolíkom, pod kreslom, na koberci pod oknom smerom k vianočnému stromčeku. Zrazu ho nebolo, krpec sa niekam stratil.
Pár sekúnd. Všetci sme sa zdvihli ako na povel a začali ho hľadať. Bol na chodbe, pri topánkach. Prilákalo ho čo tam uvidel. Keď som ho zbadal, pocítil som spokojnosť a zadosťučinenie za všetky tie roky. Zabudol som na všetko zlé. Chlapec sedel v mojej topánke, v rukách držal šnúrky. Predstavoval si, že sedí v aute a šoféruje. Omámený predstavou, rútil sa ulicou detstva.
