Neschopnosť zaspať, som dávno začal brať apaticky. Vyskúšal som snáď všetko, čo reči a literatúra priniesla. Mlieko pred spaním, čaj, prechádzku, ako aj pokojnú hudbu. Vyskúšal som aj cvičenia od akéhosi spánkového mága, ktoré sa ku mne dostali ústnym podaním. Cvičenia mali organizmus doviesť do hladiny alfa, beta i gama. Vankúše, matrac a aromaterapiu ani nespomínam. Nepomohlo.
Začiatkom novembra, som s naspatými šiestimi hodinami za celý týždeň, čítal knihu, ktorú zvyknem čítavať v taký čas. Dokáže ma rozzívať, unaviť a priviesť na okraj bdenia. Mať takú knihu v poličke je dobré. Obsah nenúti hltavo ju čítať a nezanechá v mysli nič, čím by sa unavený organizmus musel zaoberať ležiac v posteli. Mama mi vtedy povedala, aby som si išiel ľahnúť, pretože už bolo pár hodín po polnoci. Zatvoril som knihu a povedal, že dobre a dodal, že budem rátať ovečky. Mama pozrela na mňa.
„Ty si ovečky nezvykol rátať, vagóny to bolo tvoje." A usmievajúc privrela dvere. Ľahol som si na lôžko, privrel oči a predstavil som si koľajnice, z jednej strany na druhú. Aj lavičku som si tam postavil, nech nemusím stáť počas zaspávania. A v diaľke rušeň a svetlá vagónov. Taká pomalá vlaková súprava, nie rýchlik, aby som to stihol rátať. V ten večer ich prešlo dvadsaťtri. Ďalší večer ich tiež nebolo veľa.
Fungovalo to stopercentne niekoľko dní, kým výpravca nezačal za ten rušeň sekať vagónov cez stovku. Vtedy som opäť začal čítať po večeroch tú knihu. Spánok sa po čase vrátil do starých koľají.
