Mali sme to s bratom premyslené. Každý jeden detail. Držal som v ruke veľkú tašku a on mi robil priestor. Mojej postave i nákladu. Na šiestom poschodí sme vystúpili, vstúpili na oddelenie. Sestrička sa nás spýtala, čo máme v tak veľkej taške. Klamali sme, že jedlo, hoci otec už desať dní nič nejedol. Klamali sme telom a úsmevom, ktorý každého zlomí. Sme totiž obidvaja veľkí fešáci, po otcovi.
Otec ležal na posteli a ani netušil kto prišiel. Vo svojej agónii videl len obraz, ktorý si namáhavo skladal. Svojimi očami sa nás snažil zaostriť. Vždy miloval zvieratá. A zvieratá milovali jeho. Bol magnetom, guru pre nich. V ňom vždy bola tá sila, ktorú sme nikdy nechápali a vždy sme sa ju snažili nachádzať.
Odkryl som tašku a z prepravnej klietky vybral mačku. Moju mačku Kamilu. Položil som ju otcovi do lona. Otec so zdvihnutou bradou od bolesti, roztrasenými rukami nahmatal to niečo čo ho prekvapilo. Dočiahol opuchnutými prstami na srsť zvieraťa a jeho ústa s vybratou protézou sa vytvarovali do blaženého úsmevu. Úsmevu, ktorý som už dávno nevidel. Zaboril prsty do jej srsti. Hral sa s ňou a pozeral do stropu. Mačka sa poddala, cítila teplo jeho dlaní. Cítila jeho srdce, viem to, pretože ma nespočítateľne pohladil. Mačka sa stočila do klbka a začala si cucať vlastné chlpy na hrudníku. Labami stláčala na slepo brucho svojej neviditeľnej mamy a priadla tak, až som sa musel vysmrkať.
Keď sme odchádzali, sestrička sa pýtala či otcovi chutilo. Prikývol som. V ruke som držal skrytú mačku Kamilu. Vyšli sme von z oddelenia a zabočili do ľavá. Plakali sme pri starých rozpadnutých kreslách, smrkali a smiali sa zároveň. Smiali sme sa, ale neviem presne prečo.
