Jej slová prenikali mojim telom, no bez nežiadúcich reakcií. Zaočkovala ma hneď prvý deň ako som sa nasťahoval. Ešte aj teraz niekedy, z tej skúsenosti, večer dostanem teplotu a smrkám písmená. Päťdesiat metrov a život mi prebehol pred ušami. Neprestáva, zrýchľuje, slová tlačí na seba. Šijací stroj zasekáva stehy slov, ktoré vyskakujú cez reproduktor tváre.
Otváram dvere do domu. Aj sa pýta, aj si hneď odpovedá. Mohol by som bývať na prvom poschodí, to by bolo. Išiel by som po schodoch a do polhodinky som doma. Privolávam výťah. Suseda rozpráva nepretržite. Raz som skúsil slušne. Prepáčte, ale mňa nezaujíma čo hovoríte. Nie? Tak vám poviem ako som bola v potravinách.
Na treťom poschodí sa nadýchla druhý krát. Pozerám na dvere a už predsa musím vedieť všetko. Suseda je na trhu, opisuje ľudí. Každého. Podrobne. Vystupujem, radosť má konkrétnu podobu. Tok zvuku stlmia železné dvere výťahu. Potom vám dorozprávam, kričí v kabíne výťahu, ktorá ju unáša preč.
Keď odomykám dvere do bytu, všimnem si niekoho kráčať po schodoch dole. Postava v šere sa zastavila. Už išla domov? pýta sa. Už, odpovedám. Susedia si predsa musia pomáhať
