Duša sa zabalí do periny, aby nevychladla a hodinky zo zápästia sa položia na stolík pri posteli. Posledný pes sa venčí na trávniku, ovoniava niečie stopy a vrtí chvostom, asi našiel dobrú trasu. Dve dámy prechádzajú okolo, majú niečo pred polnocou. Myslela som, že pôjdeme na romantické rande s trochou vína. No on vypil desať borovičiek a bol na šrot.
Pozrel som na oblohu. Bola tmavá a len niekoľko hviezd svietilo v nekonečnej diaľke. A vtedy som uvidel padať hviezdu, smerovala priamo k zemi a rýchlo zhasínala. Musím si niečo želať, preletelo mi hlavou. Peniaze. Napadlo ma ako prvé, pretože už roky viem, že úsmevom šeky nezaplatím. No hneď som zaváhal. A čo želať si dobré zdravie? Ale mať dobré zdravie, na lavičke v parku? To by nemuselo byť šťastné riešenie. A čo tak, želať si šťastie?
Dlho som nad tým rozmýšľal. Študoval som encyklopédie, náučné knihy, počúval prednášky akademikov, aby som vytvoril želanie, ktoré absorbuje v sebe všetko dôležité. Sformuloval som želanie, v ktorom bolo všetko a zároveň nebolo dlhé. Predsa len, hviezda nepadá tri hodiny. A pravidelne som sedával na lavičke pred panelákom a čakal. Pozeral som tým smerom, odkial padala hviezda naposledy a dúfal v nápravný termín. Po pár dňoch som sa dočkal.
S očami na oblohe som ju zbadal. Letela rýchlo. Žiarivá ihla preťala vzduch a rýchlo zhasínala. Ale v ten deň som pozeral priamo odkial vyštartovala. Na balkóne stál chlap, vyfúkol dym, krátko po tom ako prstami odstrelil nedopalok cigarety na trávnik pod domom. Zagánil som na neho smutný a sklamaný. Pozrel na mňa z výšky desiateho poschodia a od srdca mi zaželal. Sa neposer. Asi tiež čakal na hviezdu.
