Silueta na záclone mohla pre náhodného diváka vytvárať dojem, že byt obýva jedinec ktorý dbá o svoje životné prostredie. Okrem iného, zvuk vysávača a vôňa polievky je prirodzená súčasť nedeľného dopoludnia.
Vysávač nasával neviditeľné nečistoty, prúd vzduchu ich vtláčal do papierového vrecúška a zrazu moja pravá ruka hovorí ľavej. Čo sa zas ulievaš? To mám všetko robiť iba ja? Počul som to a zahriakol ju, lebo naposledy sa do seba pustili, musel som čakať, všetko išlo bokom, veď čo budete keď sa vám ruky hádajú.
Ja mu umyjem zuby. Ja ho poškriabem na hlave keď silno premýšľa. Ja ho vysmrkám, ja robím všetku špinavú robotu. Ty sa na mne iba priživuješ, všetko musím ja; dodala pravá ruka. Ľavá ruka bola vo vrecku ako takmer vždy, spokojne si hovela a sebavedome vyriekla; nebyť mňa ani sa neumyješ. Pravá ruka nereagovala, dokončila prácu aby som bol spokojný. Kým bublala na sporáku neuvarená polievka, pravá ruka vybrala z chladničky klobásu. Zobrala nôž a odkrojila stredne hrubé koliesko. Ľavá ruka hneď schmatla maškrtu, dopravila ju do úst a nechala si obliznúť prsty.
