Na brehu rieky sú anonymné body samoty. Na plač netreba veľa súkromia. Netreba veľa. Stačia dve dlane. Polámu zvuk presýtený bolesťou a kúpu sa v slzách. Vďaka slzám v dlaniach ožijú motýle. Vzlietnu do výšky. Vylietajú smútok a potom sa vracajú späť aby vrátili krídla ktoré si požičali. Takto som videl plakať teba.
Ťahal sa za mnou smútok z každého okamihu na ktorý som chcel zabudnúť. Na všetko sa nedá. Neskoro som si to uvedomil. A preto sa mi ťažko hľadal pokoj. Pokoj je totiž priepasť. A ja som sa bál skočiť. Bol to i trest za to že som sa cítil ako jazva. Myslel som si že mi nič nemôže ublížiť. A práve to čo spôsobili moje slová ma začalo drviť. Drobil som sa na malé kúsky. Zbieral som ich v nádeji že si zapamätám kam ktorý patrí. Mýlil som sa. I v tom že tvoja bolesť mi nič nespraví.
Ale ver že som chcel mať aspoň jednu hviezdu. Zľakol som sa keď som v ruke zrazu držal tu najmenšiu. Mal som pocit ako by som sa vytrvalo snažil vlámať k pokladu. A keď som konečne prelomil hrubé dvere so strachom som sa ich snažil rýchlo zatvoriť. Uvedomil som si svoju podlosť. A to že by som nikdy nevedel s takým pokladom dobre naložiť.
Dlho som ešte v dlaniach cítil tvoje teplo. Mával som ruky vo vreckách aby nevychladlo. Pokúšal som sa nasilu oddialiť niečo čo je nezvratné. No pocit z toho bol rozpačitý. Ako sen. Tiež netuší čo je realita. Preto som sa bál zaspať aby som sa nezobudil. Hoci som býval unavený pretože som mal stále dva tiene.
Tá žene na brehu rieky mi pripomenula čo ti dlhujem. Ty si mi dala všetko a všetko si vrátila. No prepáč že ja ti nemôžem vrátiť pocit. Ten môj. Z toho že som mohol vidieť tvoju krásnu dušu. Chcela si ho späť aby si uverila že to všetko bola pravda.
