Ráno o jedenástej hodine som si v blízkej reštaurácii prisadol k chlapovi. Jediný dôvod tohto skutku bol ten, že mal na stole popolník. A skutočnosť, že doma mi došla káva, cukor a trpezlivosť. Deň predtým sa tam odohrávala hokejová dráma v plazmovej telke, so slušnou uhlopriečkou. Odohrávala sa aj pri stoloch. Pravdepodobný účastník týchto bojov, vrátiac sa pár pivami do včerajšieho stavu, šomral niečo o cti, ležiac na stole.
Môj prísediaci bol z iného cesta. Tipoval som jeho zameranie. Lebo doktor to bol určite. Spočiatku tak nevyzeral, ale to doktori v civile robia bežne. Tvária sa ako obyčajní ľudia. Začal žoviálne o trenkách a použil pár výrazov, ktoré mi boli cudzie. Začal asi kvôli hokejistovi na tej plazme, ktorý sa tam v spomalenom zábere pokúšal dať gól. Hoci to bolo fakt pomaly, nepodarilo sa. Téma trenírok ma zaujala, ako aj odborný výklad.
Povedal mi o svojom pacientovi, chovateľovi mačiek, ktorý len tak v trenkách opravoval elektrickú zásuvku pred očami svojej hravej mačky. Prezradil výhodu tesnejšieho spodného oblečenia, na prvom rande. A v tlaku iných príbehov, došiel so svojím jemne borovičkovým dychom až k zvláštnemu konštatovaniu, ktoré ma rozladilo. Vraj je zvláštne, ako každému chlapovi zaslzia oči, po odbornom vyšetrení. Podvedome som pozrel na jeho ruky a prsty. Veľmi som mu nechcel rozumieť, po akom, ale vstal som pripravený na odchod. Chlácholil ma, tíšil, aj vizitku do ruky vtlačil. Zosmutnel z môjho odchodu, ale realita je taká, málokedy poteší.
Dozvedel som sa, čo som ani nevedel že potrebujem vedieť, že ten orgán je uspôsobený, aby visel celý deň, že to tak zariadila príroda. A že obliekať slipy, je ako dávať obraz do poličky. Ale inak je úplne jedno.
