Rozmyslel som si to, keď som zistil, že si prsty na ruke prestávam vidieť len čo ich vložím do úst. Podľa hmatu by sa nedal realizovať tak precízny úkon a sekundové lepidlo k tomu, nič priaznivé nesľubuje. Chodiť s prstom prilepeným o jazyk, nie je príjemná predstava.
Sedel som v kresle a sledoval ruky zubárky ako sa blížia k mojej tvári. Otvoril som ústa, tak ako prikázala. Všetky tie vŕtačky viseli ako netopiere na svojom mieste. Sterilné inštrumenty sa chladne tešili na svoju prácu. Na pracovné nasadenie vo vysokých otáčkach.
Zubárka nastavila svetlo a malým zrkadlom skúmala objekty svojho záujmu. Á už to vidím. Bolí to? Spýtala sa a niečím sa dotkla prázdneho priestoru. Aaa. Odpovedal som. Pripravila sa na ďalší postup. Okom chameleóna som pozeral, čo zoberie do ruky. Dlho ste neboli. Ako sa máte? Opýtala sa. Aaa. Reagoval som. Veď je dobre, keď ma nevidíte často. Nie? Prehlásila a pousmiala sa očami. Aaa. Niečo zobrala do ruky, ale nevydávalo to žiaden zvuk, to bolo dobre. Áno, zrekonštruovali sme to tu. Čo poviete? Dobre, že? Aaa. Aj klimatizáciu vymenili. Táto aj zohrieva vzduch. Príjemné, však? Aaa. Netušil som, že sa mi do úst zmestí osem prstov. Aaa.
Pripravil som sa, že keď skončí, odpoviem jej na všetky otázky. Trochu ma to trápilo, otázok bolo veľa a ja som zabudol na tie prvé. Keď ukončila svoju prácu a netopiere opäť viseli na svojom mieste, postavil som sa a vybral peňaženku. Predpokladal som, že, ďakujem, nebude stačiť. Zubárka si stiahla rúšku z tváre a usmiala sa. Tridsaťpäť eur, povedala. Aaa.
