Šofér podradil rýchlosť a pravotočivou zákrutou sa dostal pred dom, na ktorom bol satelit. Zastavil. To, že to bola konečná ani nemusel povedať. Otvoril všetky dvere, vyzliekol košeľu a vyvalil sa na drevenú lavičku. Slnko pozrelo na jeho bielu pokožku a pustilo sa do práce.
Nikde som nikoho nevidel. Pred bránou do jedného domu ležal pes. Zdvihol hlavu, nastražil uši na prišelca a raz zaštekal, aby vzápätí položil hlavu na pôvodné miesto, až sa zaprášilo.
V dome za lavičkou bol obchod. Taký ten, kde chleba treba deň vopred objednať a kde o pult bola opretá motyka. To aby predavačka, keď krám zatvorí, sa nemusela vracať domov pre náradie na dalšiu robotu. Pozdravil som pani v modrej zástere, s bielymi volánikmi a pozrel po regáloch.
Poprosil by som minerálku. A ukázal som prstom na značku. Fľašu položila na pult a do pokladne zadala kód. Zaplatil som, ale keď mala pokladňa vytlačiť blok, nestalo sa nič. Minula sa páska. Pani zneistela, do líc jej vstúpil rumenec. Začala vymieňať rolku papiera.
Ja blok nepotrebujem. Utrúsil som.
Nepustím vás bez bloku. Zadefinovala svoj postoj rozvážne.
Veď kto sa to dozvie? Spýtal som sa opatrne a dramaticky sa obzrel po okolí. Zahľadel som sa na sekundu na kopce okolo, za ktorými boli ďalšie kopce.
Ja. Povedala hrdelne.
A tak som počkal kým navinie pás papiera na mechanizmus a vytlačí mi potvrdenie o uskutočnenom obchode. Pred obchodom som fľašu vložil do batohu. Šofér autobusu už začal červenieť. Na tvári úškrn. Pomedzi zuby zasipel. Má tam motyku, že?
