Šliapeš podpätkom v rane a dychtivo hľadáš ďalšiu aby si si dala viac záležať? Si to ty šelma schopná rozkúsať plech ked treba? Asi máš za nechtami čosi čo tam nepatrí. Zbytky čohosi čo ťa netrápi. Zlepšuje to náter na konci tvojich prstov. Tvoje nechty vyzerajú „in".
Na schodoch do domu sedeli dvaja chlapci. Ignorovali chlad pretože boli zaujatý svojim detstvom. Prehadzovali v ústach slová dospelých a radili ich do skomolených viet. V rukách zvierali drobné nálepky s obrázkami áut. Zo zadnej strany čítali ich výkon. Čiže každý mal v rukách pár tisíc koní.
A prichádzaš ty. Vykladáš nohu z taxíka ktorý ešte nezastavil. A vzápätí stojíš na okraji chodníka a celý svet sa na teba pozerá. Len na teba. Na tvoje super čižmy. Na tvoje perfektný háb. Tvoje vyžehlené nadýchané vlasy v ktorých ešte vidieť hrebeň kaderníka. A tvoj parfum. Všetci ho cítime. Je úžasný. Jedno balenie na jedno použitie. Odkladáš peňaženku do fantastickej kabelky a dvíhaš tie drahocenné papierové tašky s farebnými nápismi. Máš v nich tie najúžasnejšie veci. Vieme to. Závidíme ale nevieme doceniť že to všetko môžeme vidieť. Vykročila si k tým schodom. Drobné kamienky odskakujú od tvojich krokov. Prach sa zvíril. Každé špinavé zrnko bolo schopné vzlietnuť aby ti bolo čo najbližšie.
Deti na schodoch spozorneli. Tvoj krok a zjav ich vydesil. Stíchli a pevnejšie zavreli dlane s nálepkami. Ich oči sú v jednej linke ako bodky za vetou. Ústa potvorené s posledným útržkom slova ktoré vyslovili.
Mohla si ich obísť. Miesta tam bolo dosť. No ty si sa radšej postavila pred nich. Prižmúrila si oči v leme zlostných vrások a s červeňou v tvári si si razila cestu vpred.
„To nemáte kde sedieť." Skríkla si do ich vydesených tvárí. „Nevidíte že idem." Dodala si s hnevom a zlobou. Všetci sme predsa videli že ideš. A napokon naozaj tvoj rev zohrial vzduch a privolala si pár divákov zvedavých na tvoje emócie. „Zmiznite!." Zasipela si napokon. Tušiac že si vyvolala všeobecnú zvedavosť v to rušné popoludnie.
Chlapci ticho vstávali. Vydesený a s plačom na krajíčku. Drobný oproti tebe ale veľký odhodlaním. V jednej tvári sa odhodlanie zhmotňovalo. Na ústach som zbadal úškrn. A potom to vyletelo von.
„Smrdíš." Skríkol chalanisko. Zdrapil za ruku druhého a utekali preč.
Ostala si zarazená. Zahanbená. To si nečakala a zlostne si si otočila za behom chlapcov. No zbadala si oči dospelých ktorý nechápavo krútili hlavou. On to vyslovil. Chceli sme ti to povedať už dávno. Musí to tak byť pretože necítiť z teba človeka.
