Nebrala v zreteľ udivujúce pohľady ľudí z neďalekej zástavky. Keď skončila čo začala, stratila sa. Nikto ju už nevidel.
Ubehol rok. Zbadal som ju náhodou ako postáva v tieni toho obchodu. Zhrbená. So šatkou na hlave. Vedľa nej stála tá dvojkolesová kárička. V nej zaváraninové poháre s vodou. V pohároch modrým motúzom zviazané lúčne kvety. Viazaničiek bolo neúrekom. Ani sa jej tam všetky nezmestili. Preto jednu z nich mala v ruke. Úhľadne zviazanú ju držala pred sebou a v očiach taký tajomný lesk. Také trblietanie, ktoré prinúti každého kto vidí inak aby pristúpil. Prvé čo napadne je súcit. Taký čo trochu i zabolí. Nie každého. No každým pohne. Vnútri sa niečo na chvíľu zmení. Je to zvláštny pocit. A každý z ním naloží inak. Niekto odvráti tvár. Niekto zmení smer. Ktosi zíva a niekto len nevidí. Akoby na to bolo treba prekonať strach. Poskladať s tej sivej, farebnú odvahu. Ako chlapík ktorý k nej pristúpil. Je neistý. Berie jej z ruky ten trs kvetín a snaží sa jej vnútiť peniaze. Babka odmieta. On hľadá cenovku. Márne. Nič také tam nie je. Vyberá peňaženku. Chce dať viac. Vzápätí menej. Ale tú viazaničku chce. To je pre babku dôležité. Usmieva sa a oboma rukami mu zviera dlane i s tým čo v nich drží.
A ja vidím že ona tie kvety nepredáva. Od nikoho nechce peniaze. Ona tie kvety rozdáva. Hneď premýšľam kde nablízku je ešte voľný fľak trávy. Kde by sa dalo ešte stavať. Ona ho niekde objavila. A v tom vykolíkovanom priestore vyzbierala všetky kvety. Ako víla ktorá sa vracia na zem hoci už nemusí. Tie mladé sa učia lietať. Vysoko v oblakoch zatiaľ sledujú čo všetko ich čaká. A kým dostanú povolenie konať skutky bude tu ona pomaly kráčať. Bude za sebou ťahať tú vŕzgajúcu káričku. A bude sa usmievať a mať radosť i z toho mála čo sa jej podarí.
