Okno by som stiahol aj viac, ale nedokázal som silou prekonať skorodovaný odpor niekde v útrobách. Bol som vďačný za tie tri centimetre vzduchu a výhľadu. Stál som v uličke a sledoval, ako vlak predbieha cyklistu idúceho po ceste. Ten vlak bol asi rýchlik.
Pred mestom som začal cítiť v očiach tlak a pálenie. Ľavé oko začalo svrbieť viac, ako bolo únosné. Nepodcenil som to a privrel okno, asi naveky. Z blízkeho kupé na mňa zagánili ľudia, jediný zdroj čerstvého vzduchu som zahatal.
Asi prievan. Keď som vystupoval, oko už bolo citlivé na dotyk. A keď som zostupoval po schodíkoch, vtedy sa to stalo. Oko začalo spontánne žmurkať. Taký tik. Rozlúčil som sa so sprievodcom. Oko žmurklo. Sprievodca zaváhal a žmurkol na mňa tiež.
To by ešte bolo fajn. Situácia sa dala vyriešiť odchodom. Ale na zastávke autobusu, som musel podguráženému chlapovi vysvetliť, že to žmurkanie bolo spontánne a vôbec nesmerovalo na jeho partnerku, že to nebol zámer. Začal chápať, až keď videl, že moje oko si ide svoje. Keď sa konečne stiahol, nechápavo som pokrútil hlavou. To už si človek nemôže len tak bezcieľne žmurkať?
Autobus otvoril dvere a ja som nastúpil. Pozeral som do zeme a zaujal miesto na sedenie v odľahlom kúte dopravného prostriedku. Topánky som mal čisté a na zemi neboli takmer žiadne smeti. Mohlo to tak zostať, kým by som nevystúpil na mojej zastávke, ale ten chlap ma potľapkal po ramene.
“Revízia cestovných lístkov.” Zakvílil tak do priestoru a kým sa iní chveli a sústredili sa na očný kontakt, ja som pozeral na podlahu.
“Ukážte mi váš lístok.” Mierne zvýšil hlas. A k jeho páru topánok pribudli ďalšie dva, značkové kusy tenisiek nad štyridsaťsedem.
Zdvihol som hlavu a podal mu lístok. Podráždené oko začalo žmurkať.
“Ta prišli ste vlakom z Popradu?” Spýtal sa chápavo.
