Jedno ráno som autobus dobiehal. Zasekol som sa vo výťahu, pretože som si kýchol. Kabína sa zatriasla a výťah ostal stáť. Neznáma osoba v ňom zanechala ranný odor, zubná pasta, káva a niečo. Chvíľu trvalo kým sa kabína pohla. Autobus som dobiehal rezkým krokom, hoci som vedel že je to beznádejné.
Skúsil som vrtieť zadkom, pretože som odpozoroval, že jedna slečna touto technikou každé ráno dosiahne, že vodič autobusu na ňu počká, kým sa priblíži a nastúpi. Ja som nedobehol. Udýchaný som pozeral na tých dvoch chlapov, ako sa spoza okna na mojom výkone uškŕňajú, v odchádzajúcom autobuse.
Dvaja chlapi na zastávke autobusu v živej debate. Keď zbadám náš autobus v diaľke, urobím krok dopredu, potom oni. Keď autobus zastaví, nastúpime. Každé ráno, treba vedieť zabúdať.
Po niekoľkých dňoch ráno. Zbadal som autobus v diaľke, urobil krok vpred. Chlapi zaujatí dialógom, naučene po mne zopakovali. Keď autobus zastavil, nastúpili sme. Chlapi si spokojne sadli. Tesne pred tým ako sa zatvorili dvere som vystúpil. Nebol to náš autobus. Vedel som, že som urobil niečo zlé, ale napriek tomu som sa pousmial.
