Nakladal som kočíky za kĺb autobusu. Som za to platený detským pohľadom a slovom mamy. Slovo má cenu. Každé rozmením a vydám drobné. Mladík pri okne spal. Bol to profesionál. V slúchadlách zvuk, mu dvíhal dlhé vlasy. Pani za ním, mala na kolenách päť igelitových tašiek. Boli plné. Prevaľovali sa jej na stehnách. Šušťali, chveli sa do popuku. Pani mala výdrž a zmysel pre rovnováhu.
Otvorili sa dvere a ja len tak, zo zvyku som vykukol. Zbadal som kočík a ženu čo stála sama. Nik sa nehýbal a ja som vybehol von. Pýtam sa a nečakám na odpoveď.
„Ďakujem. Nepotrebujem pomôcť." Povedala a so zatrpknutou prosbou pozrela na mňa.
Chytila ten kočík v nepomere k jej telu. Bola útla. Zdvihla ho, akoby nič iné nerobila, len dvíhala a prenášala. Posúvala vzduchom a prekladala.
Zatvorili sa dvere, vodič zatiahol oponu za tým vystúpením. Kočík sa hojdal, kolesá mal zabrzdené. Žena ho držala napriek tomu. Aby sa náhodou neprevrátil. V kočíku desať ročný chlapec. Útly a jemný. Pozeral na mňa. Snažil som sa pohľadom prebudiť mladíka so slúchadlami v ušiach.
Ľudia nastupovali. Klaňali sa nevedomky tej žene. Jej sila je bola zvláštna. Nebolo ju vidieť, keď sedela. Ani keď kráčala, keď nastupovala do autobusu so svojim synom. Ja som ju videl v jej očiach. Na chvíľu. Silu, ktorá dokáže udržať v rukách celý svoj život. Mladík sa prebudil a vystúpil. Pani za ním sa roztrhli dve tašky. Kým sme zbierali zo zeme nákup, žena s kočíkom vystúpila. Zanechala vôňu a na skle rosu zo svojho dychu, ktorá sa rýchlo stratila.
