Platiť dane je radosť, potešenie všedných dní. Obzvlášť daň z nehnuteľnosti, tej sa každý rok neviem dočkať. S očakávaním otváram každý deň poštovú schránku, prehrabávam sa vo všedných šekoch a hľadám oznámenie o uložení zásielky z pošty. Keď mi žltý lístok konečne doručia, moja radosť nemá konca. Hneď na druhý deň, po práci, si prečešem obočie a utekám na poštu, tam sa postavím do jedného z dlhých zástupov, mne podobných, vytešených spoluobčanov.
Stojac nekonečné minúty v masívnom zástupe, trpezlivo prešľapujeme, spievame trávnice a eufóriou sa podpichujeme. Občas niekto predbehne svojho druha, to ale nevadí, je to predsa tak významná udalosť. Státie v rade, je predzvesťou výnimočného okamihu, nikto nefrfle. Poštárka pokojne vydáva listy do vlastných rúk, počuť len prosím a ďakujem.
Nerátal som čas, kým mi v rukách zavoňala novotou obálka, adresovaná mne. Otočím sa na päte, bežiac trhám perforované okraje a vyberám poštovú poukážku, ten zelený list, z koruny stromu hotovostných platieb. A ďalšie čakanie, cinkanie mincí lahodí uchu a oku úsmevy, na tvárach ostatných okolo mňa. Zabúdam na stratený čas, keď do žľabu okienka odrátam nahlas bankovky. Nech všetci vedia, že som práve vykonal svoju milú povinnosť, stanovenú zákonom.
Vyšiel som pred poštu a pozrel na svoje milované mesto. Tak som ti uhradil daň z nehnuteľnosti, peniaze poslal poštovou zloženkou a môj dobrý pocit z tohto skutku, nedokážem opísať. Uronil som od dojatia slzu a potom s ostatnými platcami daní, sme spievali oslavné piesne na námestí a tancovali tance určené pre túto príležitosť. Oslavovali sme do skorého rána, do odchodov prvých spojov na naše pracoviská.
