Hlas sa jej chvel a ani sa nepohla. Akoby tým nechcela prerušiť spojenie. Mikrofón príjemne rezonoval pri uchu, vytváral slová a na tú chvíľu nádej, ktorej sa zbavila. Pred pár dnami ho chcela iba pre seba. Nemyslela na to, že večer prichádza domov do iného bytu o pár poschodí nižšie. Vyzúva sa a svoje topánky ukladá vedľa dámskych lodičiek a k dvom párom detských tenisiek. Že potom pobozká pery svojej ženy a v detskej izbe zatiahne závesy. A potom sedí s tou ženou v kuchyni. Snaží sa zakryť svoju nerozhodnosť a slabosť. Hoci sa rozpráva so svojou ženou myslí na ňu. Na jej slová, že to mal urobiť už dávno. Nech od nej odíde. Nech je len s ňou. Že musí byť silný a rozhodnúť sa. On ale vidí tu kuchyňu a cíti tú vôňu. Za stolom vidí svoju ženu. A necíti k nej ľahostajnosť. Vidí spomienky a uvedomuje si, že ďalšie sa práve snažia vysedieť v stoličkách.
Hovor skončil. Ešte malú chvíľu sedela s telefónom, spusteným medzi kolenami. Potom vstala a postavila sa pred zrkadlo. Pozerala na seba. Rozhodla sa pred pár dňami a to rozhodnutie blúdilo v jej tele. V jej mysli a v srdci. To rozhodnutie uvoľňovalo jej myšlienky. Videla všetko viac zaostrene. Vnímala detaily, ktoré prehliadala. Dochádzalo jej, že ho tlačila do rozhodnutia. Pochopila, že nikdy by nechcel odísť keby nebolo jej. Nútila ho premýšľať nad niečím, čo potom on doma v kuchyni so svojou ženou zabúdal, pretože na to nebol žiaden vážny dôvod.
Napokon zobrala zo stolíka lístok a snažila sa ho roztrhať. Akoby tým aktom chcela potvrdiť, že to čo bolo na ňom napísané nebude nikdy pravda. V jej rukách zostali malé kúsky papierikov. Tešila sa z toho pohľadu. Z tej nesúmernosti a nelogickosti malých častí. Rýchlim krokom odchádzala z domu čo najďalej. Ukázať svetu, že to čo bolo napísané na tom papieri nie je pravda. Dúfala, že každý sa jej pozrie do očí. A každý tam uvidí jej rozhodnutie. Útržky držala v dlani a snažila sa každým krokom jeden malý kúsok upustiť.
„Zlodejka otcov" Napísané na linajkovom papieri našla vo svojej poštovej schránke. Lístok roztrhaný na malé kúsky sa pokúšala v dave ľudí rozptýliť. Dúfala, že sa niektoré nalepia na tú správnu podrážku. Na podrážku zlodejky ako ona. Preniknú cez pätu do tela a nahradia svedomie. Schválne sa vracala kadiaľ prišla. Keď sa doma vyzula zúfalo pozrela rub topánky a na malý nalepený kúsok papiera s modrou linkou.
