Zdá sa mi totiž normálne, že si niekto vymyslí psa, aby jeho prechádzky svetom mali podstatnejší význam. Vôdzka v rukách staršej dámy, mohla byť iba ľahko dostupná rekvizita. Ja som raz tak sedel v parku s klietkou pre andulky a verte či nie, bol som tam sám.
No dáma zapískala na dvoch prstoch, tak ako som sa ja nikdy nedokázal naučiť a odkiaľsi pribehol pes. Potešil sa že vidí cudzinca. Vyskočil mi na nohy, chcel mi olízať zmrzlinu a vo vzduchu vytvoril smršť chlpov. Skôr než stihol pes odbehnúť a stať sa zas neviditeľný, prekvapene som pozrel na dámu. Prepáčte, povedala a usmiala sa ospravedlňujúco.
Úplne inak sa usmiala na pána v klobúku, ktorý prechádzal okolo. Stará škola. Dal dole klobúk, starú dámu pozdravil a mojim smerom kývol hlavou. Mal vlasy biele ako sneh. Taký čistý odtieň sa dá dosiahnuť iba vekom. Videl som jasne, niekto sa červenal.
To máme ale pekný deň, povedal. Len aby nepršalo, doplnil svoj monológ. Pani sa usmievala a cudne klopila zrak. Starý pán pozrel na mňa ako na prekážku v ďalšom dialógu, ktorej sa v rukách topila zmrzlina a kráčal ďalej. Pani pozerala za odchádzajúcim štramákom a rukou si upravila fialové vlasy. Všimla si môj pohľad. Prepáčte, čo vravel ten pán? Opýtala sa ma.
Niky nešepkaj, ľudia si ťa nevšimnú, spomenul som si na slová kamaráta, šepkára z divadla a nahlas som jej povedal. Na diskotéku či večer nepôjdete sa pýtal, tak veru. No neuverila, usmiala sa a naznačila že zapíska na psa. Rýchlo som ukončil život zmrzliny. Mať dobrý obraz a kvalitný zvuk, som si pridal do zoznamu prianí na vzdialené roky.
