Oproti kráčala žena a držala sa za rukáv muža. Pustila ho. Zastala. Priamo predo mnou, ako som vychádzal zo zovretia zábradlia, z olúpanou farbou. Zdvihla ruky a ukazovákmi mierila nado mňa.
„Videli ste," prehovorila na mňa, "lastovička."
Jej bledá tvár a nos dohora rozrážali vzduch priamo ku mne. Slnečné lúče sa ju snažili presvietiť. Za to, že niečo prezradila. Nevšimol som si nič, čo by ma prinútilo zdvihnúť hlavu. Vidím len to čo vidí mňa. Mám prižmúrené oči, ako som naposledy uvidel hviezdu. Jej pád veľa sľuboval. A ja v tom očakávaní, som si všetko prial. Chcel som jej to povedať. I to ako som v cirkuse videl chlapca. Ako jednu ruku podáva šašovi a druhou odosiela správu cez mobil. Zaľúbenú, sladkú ako vata, ktorú dojedol. Že som videl polovicu chlapca a druhú takmer dospelú. Chcel som.
Nevšimol som si, že priletela. To, že sedí medzi stĺpmi osvetlenia neznamená, že niečo končí. Ani, že začína. Dôvodom návratu sú len bodky vo vzduchu. Každá má iný tvar a zvuk.
Keď sa z chlapca stáva muž, kupuje si v stánku cigarety. Nechce ich. No na tetovanie nemá dosť času. Je to okamih, keď sa zrazu nezasmeje, na tom ako klaun narazí do steny. A špajľou z vaty si vyčistí podrážky od prachu, čo sa mu tam nalepil.
Chcel som jej povedať. Keď vyletí do vzduchu, už sa nepotkne. A uvidím ju, až keď mi preletí pred nosom. Navečer, keď sa zachladí. Keď popraskajú pery. Keď tráva uschne na lýtkach a vo vzduchu cítiť peľ. Keď vzduch je vlhký a plný krému na popáleniny. Vtedy viem, že priletela, že sa zrodil z chlapca muž a z dievčaťa žena.
