Včera som cestoval z práce domov. Autobus bol plný ľudí. Za oknom svietilo slnko a v útrobách autobusu podčiarkovalo jarnú atmosféru zapnuté kúrenie. Na jednej zastávke do autobusu nastúpila žena. V jednej ruke taška s nákupom a v tej druhej kniha, palec vložený na rozčítaných stránkach. Pretlačila sa ku mne, nákup šikovne nasadila na predlaktie ľavej ruky a chytila sa madla. Keď sa autobus pohol, kniha v pravej ruke sa jej otvorila. Začala dychtivo čítať.
Pozrel som na stránky knihy. Muselo to byť veľmi pútavé čítanie, žena vôbec nevnímala okolie. Nad krajinou zapadalo slnko a jeho unavené lúče sa vkrádali do miestnosti, v ktorej slečna niekoho vyzerala oknom. Niekoho čakala. Keď pri dverách niekto zazvonil, slečna otvorila. Stál tam niekto koho vôbec nečakala, stál tam on. Posledné slová na stránke neprezradili hosťa.
Žena v autobuse zdvihla oči od prečítanej stránky. Pozrela zdesene po okolí a potom ešte raz na posledné slová v knihe. Autobus išiel svojou trasou a nedbal na zúfalé okamihy čitateľky. Kto tam stál za tými dverami? Videl som otázku v jej bezradnom pohľade. Ak by sa pustila madla, taška s nákupom by narušila jej stabilitu a isto by spadla. Skúsila jednou rukou, tou v ktorej držala knihu, prevrátiť stránku. Nedokázala to. Chcela si pomôcť nosom, skúšala perami, no stránku sa jej nepodarilo otočiť.
Prišlo mi jej ľúto a bol som aj zvedavý, tak som jej ten list v knihe prevrátil na ďalšiu stranu. Dávno som nevidel v tvári takú radosť. Poďakovala a dychtivo čítala ďalej. Za dverami stál chlapík, ktorý jej vysvetlil, že to jej on, hoci ona si myslela, že on je niekto iný, hoci ten niekto iný bol on. Jednoduché. Zdalo sa mi, že má dobré úmysly. Bol úprimný a na nič sa nehral. Párkrát som prevrátil stránku v knihe skôr, ako ju žena dočítala. Zagánila na mňa. Keď som si knihu trochu nastavil, aby som lepšie videl, natočila sa tak, aby som nič nevidel a potom pohľadom žobronila nech jej prevrátil ďalší list.
