Uvedomujem si, že podstatou progresívneho žutia nie je vizuálna prezentácia hmoty v ústach, ale niečo úplne iné. Podstatná je práca svalov na čeľustiach. Tie sa časom vypracujú a také dokážu podčiarknuť osobnosť človeka, stane sa z nich niečo ako tehličky na bruchu. Človek so šľachovitým záhryzom, sa naje aj v reštauráciách kde iný nie.
Keď som začal žuť nikotínové žuvačky, bol som nútený osvojiť si základy správneho, spoločensky prijateľného prežúvania. A nielen to, ale i techniku, lebo sa mi pravidelne stávalo, že som do seba hryzol a napriek tomu, že som celkom chutný, bolo to nechutné. Niekedy sa pozabudnem a žujem ledabolo, flákam to, nedodržujem žuvací bontón. Z diaľky to vyzerá, že si niečo mrmlem popod nos. Keď si to uvedomím, celé hodiny sa hanbím a snažím sa to prežuť.
Na rodičovskom združení pani učiteľka potvrdila, že žutie u detí akceptuje. Smelo som pridal do taktu a moje stoličky drvili poddajnú hmotu v nekonečných opakovaniach. I iní rodičia sa osmelili a prevaľovali materiál v ústach. Pani v prednej lavici mala v ústach asi celé balenie. Pri takom objeme nie je možné dodržať prirodzené štandardy. Neveriacky krútila hlavou a otvárala ústa tak, že sa jej občas stratili oči na tvári.
Aj počas vyučovania im to dovolíte? Spýtala sa a okázalo prevaľovala žuvačku v ústach. Áno, aj počas vyučovania ak dodržujú pravidlá, odpovedala učiteľka. A to vám nevadí, že žujú keď sa s nimi rozprávate?
