Počul som ako vrzli dvere, zvláštne. Ticho sa stalo samo.
Kyvadlo hodín reže vzduch, chirurgicky presne.
Dávkuje si rovnováhu v nerozhodnom rozpoložení.
Paplón ešte dýcha do tmy, vydychuje posledné kúsky noci.
Do vrásky tvojho veku, prvá je odmala, na výšku pamäti, hlbokú poklonu.
Zameriam naveky prekvapenie z toho gesta. Dostaneš meno.
Napíšem ti ho prstom na kožu. Zostane v červenej stope podráždených buniek.
Do lesku tvojich očí, mimiky presnosti, zalomím čas.
Mementom ľahkosti, aby krok sa nedal vykonať na prekonanie zábran.
Či pokušenia preplávať k dverám cez moria, okolo ostrovov zo včerajších stôp.
Biela stena pri dverách je oblepená dlaňami, ako som sa vyzúval.
Niektoré, keď som si z čela utieral pot.
Dve dlane sú tvoje. Pozerám na ne, cez ticho. Cez tmu.
Ich vlhko sa stráca, malo by byť ráno.
Zvýraznil by som ich ceruzou.
Boli by tam, kým by som ich nevtlačil do steny.
