Do ruky mu stekala s fľaše tekutina. Stáli tam osamote. Ten syn tam len stál a nerobil vôbec nič. Stál, vysoký, silný, relatívne mladý a ani sa nepohol. Ruky mal voľné, viseli mu pri tele a občas sa na mňa pozrel. Prechádzala ním bezmocnosť a myslím, že v ten moment ju definitívne pochopil a prijal. Pohladil otca po páperových skrútených vlasoch a počul som cez celú chodbu, ako to povedal.
„Bože, prečo..." Bolo to ako zarevanie zraneného zvieraťa. Krátke intenzívne, také, aby neprezradilo nepriateľskej svorke polohu.
Zneistel som a na chvíľu zapochyboval. Pozeral som, sliedil, ale boha som nikde nevidel. Niekde som čítal, že boh dopúšťa, ale neopúšťa. Stáli tam len tí dvaja a medzi nimi kus života. Jeho prítomnosť zanechala stopy, ale nebol tam. Na stene, na kríži visel Ježiš. Bol tam priklincovaný. Pozeral sa, videl, ale nemohol nič urobiť.
On pozeral na mňa, ja na neho. Pozerali sme si do očí. Nespoznával som ho. Sestrička prišla, keď z fľaše chýbala polovica, keď stiekla tekutina do tela. Zatvorila dvere na konci chodby a ja som sa do toho veľkého zrkadla už nemohol viac pozerať.
