Deň sa mi prevrátil na ruby a zarovnal. Bez dôvodu mi sen otvára oči do tmy a nič nenaznačí. Sú noci, keď nespím vôbec. A poznám také dni, keď sa mi za spánkom cnie. Možno až príliš často smútim. Nebránim sa tým pocitom. Nechám ich tak, pretože viem, ako veľa akýkoľvek vlastný pocit znamená.
V Piešťanoch, v malom hoteli, stále spala. Keď spí, schová sa celá pod paplón. Z vankúša si tvaruje kostrbaté tvary, modeluje zvieratá a ľudí, aby strážili a robili v spánku spoločnosť. Ústami vypúšťala sny. Boli vlhké a teplé. Jemné ako kúzla, ktorých sa bojíš dotknúť, pretože vieš, že by to bol dôkaz, že neexistujú. Pomyslel som na to, že krása vlastne nikdy neodpočíva. Neoddýchne si nikdy a preto tak skoro môže pominúť. Vždy mi vraví nech ju zobudím, že bude bdieť so mnou. No ja to nikdy nespravím.
Na námestí na obrubníku sedel opilec. Dal som mu meno podľa fľaše, ktorú si pritláčal jednou rukou na hruď, ako milenku. Mátoživo mu tancovala hlava na krku, niečo si spieval. Nerozumel som slovám a nedokázal som rozoznať melódiu. No v jeho hlave to bol krásny chór. Keď ma zbadal, načiahol ruku s fľašou a svoju milú mi ponúkol. Nevšímal som si ho.
Chodníky ešte nestihli vychladnúť a ja som na ne zas napaľoval krokmi svoju stopu. Nebude dlhá, len tak, aby ma presvedčila, že márnivosť je mýtus. Všetko má predsa dôvod a nič, čo možno s prvého dojmu sa zdá, nie je zbytočné. Čo nezavadzia v duši nech plynie, cez okamihy, keď sa zastaví čas.
Všetky dvere boli zamknuté. Zhasnuté bolo, ako v duši, ako v mysli prítmie. A všetky tie veci čo sa stali mi noc ponúkala nanovo. Pred klubom, kde sme večer sedeli bola na zemi pohodená vstupenka na večerné predstavenie. Cítil som vosk a drevo, ktoré sa menilo na prach. Všetko sa stalo, všetko je skutočné spiace, pokojné.
Svetlo začalo vyháňať tmu z ulíc. Videl som, ako vznikali tiene na záhyboch domov, pretože tma je prítomná stále, aj keď je deň. Keď je noc, svetlo neexistuje. Vrátil som sa, sadol som si na kraj postele. Spala a pod hlavou, z vankúša mala vymodelovanú tvár. Možno tú moju. Ležala pokojne, len otvorila viečka. „Stalo sa niečo?" Spýtala sa slovami, ktoré boli mladé.
Stalo sa všetko. No nepovedal som nič, tak ako vždy, ked mám čo povedať. Len občas smútim za tým čo bolo, rád. Smútok je ospravedlnenie a jediná možnosť sa vrátiť tam, kde už je všetko zamknuté.
