Sedeli sme pri stole, na ktorom boli kvety vo váze. Pili sme víno zo značkovej fľaše a pokúšali sme sa vtom okamihu nájsť jedinečnosť. Ohmatávali sme predmety okolo a všetky myšlienky sme si predkladali v slovách tak, aby boli prijateľné i v zamate pier od vína. Nechutilo, bolo bez cukru. Bolo fádne, pretože jeho chuť bola v niečom inom, ako v pohári. Zahmlievalo zrak a trochu myseľ škúlila po priestore. Tehotná čašníčka niesla na podnose kvety vo váze. Boli žlté, drobné. Vymenila ich s tými, ktoré boli pred nami, modré za žlté. Zmenila odtieň bieleho obrusu. Hľadal som v jej konaní symetriu, vyberal dôvod alebo ospravedlnenie. Snažil sa pochopiť.
Určite by povedala nepíš o tom. Nechaj ma len tak pri sebe, v súkromí. Nech to plynie samo, nech ten pocit z toho, v tebe doznie. No v ten večer tam bola tá čašníčka a jej kroky, ktoré nemali vysvetlenie. Na jej podnose nebolo miesto pre rovnováhu. Nikto aj tak neuverí. Povedal som jej. I ja vyhľadávam pochybnosti, akoby ich nebolo dosť. Popieram nádej, nepriznám, že existuje.
Čašníčka si sadla vedľa nás, bez slov. Pristála v kresle, podťatá nezvratným okamihom. Oprela sa dozadu a odtiekla jej voda. Bolo to počuť. Zvláštne vydýchla, akoby s tou tekutinou muselo telo opustiť i určité množstvo vzduchu. Akoby dieťa v jej lone skúsilo, či je tu miesta, na svete dosť. Držala si rukou brucho a prsty druhej vtláčala do čalúnenia lavice, na ktorej sedela. Prešiel mnou smútok z náhlej intimity tej ženy. Zavolal som pohotovosť. Ona si sadla k nej, akoby takto sedával často, nahnutá, rukou v objatí, bytostne blízko tej chvíle, brániac vlastným telom nápor priestoru, ktorý chcel zlomiť čas. Súsošie dvoch žien, symbol i metafora.
Prišli za pár minút. Dvaja. Jeden s kufríkom, druhý z odhodlaním. Odviedli ju preč, pokojnú. Ona vyrovnala tú chvíľu slovami, ktoré ešte doznievali, v dychu čašníčky, nerozpustné, nezvratné.
Sedeli sme potom pri tej trpkej fľaši, v hlavách ešte vzdychy čašníčky. Okolo ticho, v hlave vrelo, ak si chceš vybaviť každý pocit, na slovo nie je čas. Povedal som jej, aké krásne je vidieť dušu, aké zvláštne je vidieť ako nadobúda tvar. Doliala mi víno do nedopitého pohára a ja som vedel, že vie ako to myslím. Vždy to vie. Zaplatil som a išli spať, do izby vyhriatej elektrickými kachľami s vôňou broskýň. Do bielych perín, nadýchaných horúcim dychom trpkého muškátu. Hľadal som, pozeral do stropu až kým sa nerozvidnelo. Bol som to ja, kto z miestnosti vyžmurkal tmu. Nespala tiež. Nepýtal som sa. Aby som nepokazil možnú ilúziu sna, v ktorom sa sníva, že človek nespí. Sú také sny. Poznám ich dôkladne.
Po týždni sme sa išli pozrieť za čašníčkou do nemocnice. Ležala na posteli a vedľa nej v postieľke dieťa. Na stolíku kytica žltých kvetín vo váze, napriek zákazu. V miestnosti plno života, pretlak emócií, ich molekuly praskali, keď narážali do mysle s hukotom, ktorého chvenie posypalo kožu zimomriavkami. Priznám sa, nechcel som tam ísť, mal som ešte dosť nepochopeného. Stál som nad tým dieťatom a ono pozerala na mňa. Veľké oči pozorovali moju tvár. Všetko prvý krát, smiech, ktorý patril iba mne. Bol jedinečný, úprimný, bol plný odovzdanie tej chvíli. A potom ruky, drobné prsty, natiahlo a tak zvláštne všetkými desiatimi hýbalo. Zväzovalo nite mojich myšlienok, programovalo moje ďalšie dni. Bál som sa to povedať dvom ženám, na posteli, ktoré si hladili prítomnosť, lebo minulosť ich spojila. Jedna sedela na kraji postele, druhá v nej ležala bledá a žiarivá. Spojené zvláštne, trvalo. Dieťa krúžilo prstami, konce otočené priamo na mňa, z prstov lúče a teplo. Prešlo mnou uvoľnenie a všetko to hľadanie opadlo. V tom okamihu nebolo čo hľadať. Bolo tam všetko, ako má byť. Objali mi tie ruky dlaň a bránili pochybovať.
