Písmo:
A-
|
A+
Včera,
bolo nám prázdno na mysli.
Vyzliekala si svedomie v požičanom byte. Nestrhla, len stiahla ako oponu,
zaprášenú časom.
Ukladala na kopu vedľa seba, bokom. Tak, aby bolo na dosah. Izba zavoňala kožou,
očakávaním vyhriata horúcim.
Svetlo lampy ju obliekalo, vytváralo tiene, ponúkalo záhyby a záchvev kože v priamom prenose.
Zábrany vdychovala nosom a túžbu vypúšťala perami. Sľuby predrali spomienky.
Rozbili ich ráz.
Zahmlili čírosť. Prehádzali sled. Napokon, stratili sa oboje.
Noc požičia len to, čo ráno vrátiť treba.
Dnes volala mi. Na displeji s tritisíc farbami jej meno napísané jednou, bielou.
V mikrofóne šifra nechceného hovoru.
Kód, čiara prerušená vlnami.
