Napadli ma tie mená dávnejšie, hneď ako som ich zbadal. Vedel som kam idú. Aj som ich v pozdrave predbehol, aby ma nehypnotizovali silou svojich rokov. Po pár hodinách, som odchádzal z domu za povinnosťami a zámerne kráčal k parku za domom, k honosne pomenovaným pár stromom. V tieni pár dospelých, v pieskovisku plné lopatky, na chodníku bicyklové preteky. Adam z Evou tam sedeli na lavičke, užívali si letnú dovolenku, pre nich v jedinej, dostupnej destinácii.
Polpenziou boli pre oboch červené jablká, krájané vreckovým nožíkom. Animátori vo farebných tričkách sa naháňali a mali zábavné, zelené kolená. Veľký žonglér vykopol loptu a jeho pomocníci rátali do desať. Z reproduktora na strome znel starý song, pre jeden zobák. Dovolenka, v privátnych priestoroch, s piesočnou plážou na dosah. Plavci, čo doplávali horúcim vzduchom sa v ňom váľali, ignorovali rozčúlený hlas z fúzatých úst. Smiali sa, schovávajúc si tváre do dlaní a potom si z vlasov vytriasali piesok. Hneď, ako tí dvaja zas našetria trochu čašu, vrátia sa, na svoje obľúbené dovolenkové miesto.
