Ako som k nemu prichádzal, jeho stav sa nemenil. Zvyčajne ma podvedome napadne čo asi dotyčný chce, keď hľadí priamo na mňa. Lebo niečo chce, to je viac než isté. Myslel som že bude pýtať cigaretu, mal som pripravenú odpoveď a krátku prednášku o škodlivosti fajčenia. Zdalo sa mi že bude chcieť pár drobných, aj pre tento prípad som mal pripravených pár lacných slov.
On ale nič. Tak som ho pozdravil, lebo na niečo sú tie slová dobré, dajú sa kedykoľvek použiť. Zvolil som osekaný, skúpy pozdrav, aj som kývol hlavou nech vie od koho to bolo, ale on nič. Obišiel som ho a išiel na trhy. Duch Vianoc mi išiel v pätách. Veď nech si ide, povedal som si. Kráčali sme teda obaja a už som tam takmer bol.
Držal sa ma a keď som zastavil, zastavil aj on. Myslel som že ma v dave stratí, ale zjavne mu moja výška pomáhala orientovať sa. Keď som v stánku pozeral na medovníky stál za mnou. Keď som vychvaľoval predavačke vianočné obrusy, stál bokom. Pri sledovaní vystúpenia na pódiu prešľapoval obďaleč. Bol blízko keď som počúval hudobníka hrajúceho na zvláštnom hudobnom nástroji, ktorý neviem ako sa volá a isto ani on. No určite sa na ňom raz hrať naučí.
Pri klzisku som na chvíľu zastavil. Chlapík s lopatou, vyhadzoval z klziska zbrúsenú vrstvu ľadu na veľkú hromadu. Prvý sneh v meste, vravím si. Až tam duch Vianoc pristúpil bližšie a oslovil ma. A na varené víno, neskočíme. Medovinu nedáme, čo? Už som si začal myslieť, že nevie hovoriť.
