Lebo sa môže pritrafiť, že nepretržite mysliac na prácu si cez víkend ráno vstanem a idem vytvárať hrubý domáci produkt. No ešte sa nestalo aby som išiel keď som nemusel. Len raz som sa vybral o niečo skôr, pretože som vytrvalo fungoval napriek posunu v inom časovom pásme. Keď som na to prišiel už sa mi nechcelo ísť domov a pokračovať v spaní, opäť sa zobudiť a zas si umývať zuby. Odsedel som si hodinku na benzínovom čerpadle, kloktal kávu a navzájom sme na seba zívali s pumpárom.
Ráno na zastávke som si bol istý. Postavil som sa pod prístrešok a do ľavej strany tela mi narážal chladič počasia. Do ucha mi fúkalo, pretlak mi v hlave vznikal, mozgová bunka osamote mrzla. Predsa len prišli ďalší cestujúci, traja. Znalí zákonov o záveternej strane, postavili sa po mojej pravici. Lámal som vietor na vánok a premýšľal, že prečo by som mal.
Konal som dobrý skutok a ocitol som pri jeho páchaní bez vlastnej vôle. A vtedy občas zaváhanie príde, je to jednoducho tak. Bojoval som pár sekúnd s osudom a napokon urobil krok vpred. Za mojím chrbtom nastalo šomranie, lebo zrazu ten čo prevzal moju úlohu, rezignoval na ňu a nebolo toho čo by stál na kraji. Nedalo mi a otočil som sa. Všetci traja tam stáli v hlúčiku a smutne i urazene na mňa pozerali. V očiach slzy od vetra, pod nosom fúz od zimy. Urobil som teda krok späť a všetkých ďalej chránil pred nepriazňou počasia. Pani, hneď vedľa, mi poďakovala, vraj veľmi fúka a je zima. Pozrel som na ňu a usmial sa funkčnou polovicou úst, zatiaľ čo sa mi v ústach tvorili kryštáliky ľadu.
