Sedel na lavičke a fajčil cigarety, ktoré ukradol otcovi. Z toho smradu robil kruhy do vzduchu a tešil sa, čo všetko vie a my si myslíme, že to musíme vedieť tiež. Na celý monológ mu stačilo pár slov. Možno si ho pamätáš, aj tie jeho kecy.
Môžeš prečítať všetky existujúce návody ako zbaliť dievča. Môže ich byť toľko, že dostaneš očné tiky, ale nedozvieš sa to, čo potrebuješ vedieť. Nenašiel si nič, že? Neteší ťa preto, že tie návody existujú. To čo potrebuješ vedieť, totiž ešte nikto nezažil.
Áno, zbaľ jej do tašky oblečenie, budeš prekvapený koľko ho za ten čas pribudlo. Nezabudni uterák, nech nevisí na šnúre ako vlajka. Dobre, zubnú kefku nechaj vedľa svojej. Môžeš sa pár dní, ráno pozerať na tých dvoch štetináčov v bodkovanom pohári. Kozmetiku opatrne, nech sa nevyleje, si rozladený, ale teraz sa sústreď. Jasne, že cédečka áno. Pridaj aj navyše, tie čo nepočúvaš a je ti ich ľúto vyhodiť. A knihy, aspoň dve. Tie tvoje, drahé, nech ju trápi že vyhodila toľko peňazí na kultúru. Zbaľ čo je podstatné, áno všetko. Tak a teraz sa prejdi po byte a šúchaj nohami po zemi.
Tašku jej odnes a vypočuj si, že ju to mrzí, že budete len kamaráti. To posledné si opakuj niekoľko nasledujúcich dní. Tá veta je staršia, ako si myslíš. Bola zoštylizovaná ešte v praveku, keď si párik neandertálcov delil spoločne nadobudnuté pästné kliny v tieni mamuta. Nepočúvaj tárajov, nečítaj návody. Pár dní sa nehol. Nedbaj o seba. Tlač zo seba preč ten pocit nekonečnosti a osudovosti, ako aj vety, že jednoduchšie je rozfúkať pahrebu lásky, ako sviečku dôvery. Podopieraj obočím sedačku v obývačke, nech sa neprevráti. A potom môžeš plakať.
