Čašníčka je nová a podľa štatistík podniku vydrží mesiac. Neviem, prečo tie nové dievčatá majú tak slabú bilanciu. Netuším prečo odchádzajú. Mňa ale hlavne zaujíma jedlo, čo sa mi v reštauráciách stáva bežne, zvlášť v tej mojej. Keď som si prvýkrát objednával u tej novej, pozerala na opačnú stranu a jazykom si masírovala ďasná. Nebola v pohode. Vnímal som ju ako dievča, ktoré bolo vylosované na prácu v tento deň.
Preniesla moju objednávku v hlave k baru a tam ju nadiktovala do mikrofónu. Kuchyňu majú v podzemí a hotové jedlo privezie malý výťah. Niekedy som si predstavoval, ako asi vyzerá kuchár, lebo voľajako vyzerať musí. Či je to zavalitý chlap, alebo subtílny mladík. Možno dievča.
Čašníčka trpela nákazlivým smútkom a letargiou, nehybne pri bare. A v podzemí kuchár krájal veľké pláty mäsa. Jedna s tých činností ma tešila, lebo dopadne dobre. Premýšľal som čo spraviť, ako ju rozveseliť. Keď priniesla mlčky jedlo, široko som sa usmial. Zdrvujúco stisla pery, otočila a vrátila sa k baru na svoj nehybný bod. Na jedle som si pochutnal, ale v takom zvláštnom tichu.
Pri odchode, som sa pomaly ťahal pred barom a pokúsil sa nadviazať očný kontakt. Podarilo sa, usmiala sa. Milo, príjemne. A ja som si celú cestu domov lámal hlavu, či sa mi predsa len podarilo nemožné, alebo to bolo tých šesťdesiat centov navyše, čo som je dal pri platení.
