Premýšľal som prečo je to tak, hneď ako som postojačky dopozeral dokumentárny film. Musel som byť v minulom živote kôň, skutočný kôň s kopytami stále na zemi. Dôkazom môže byť aj skutočnosť, že keď som bol mladší, ešte žriebäťom, vynikal som v behu. Dokázal som počas školských pretekov predbehnúť všetkých divákov pri trati.
Keď som smädný ako kôň, dokážem vypiť toľko vody, že by sa s ňou dala poliať záhrada, alebo napustiť vaňa. Niekedy po ťažkom dni, keď sa narobím ako kôň, ma v autobuse ponúknu; sadnite si ujo. Odmietnem, poďakujem a stojím ďalej pri tyči. V zime sa tento môj pocit prehĺbi, keď roztláčam autá na parkovisku neschopné pohnúť sa zo snehu a ľadu. Mám totiž aj silu ako kôň.
Cez víkend som cválal parkom a spokojne erdžal s radostnou predtuchou jari. Svietilo slnko a ja som žmúril a preskakoval smetné koše, kríky a čokoládové bábovky v tráve. Stretol som kamaráta, roky sme sa nevideli. Prechádzal sa s dieťaťom. Akého máš už veľkého syna, podobá sa na teba; vravím mu. Zovreté päste neznamenajú, poď objímem ťa, však? Ty si kôň, to je moja dcéra, zasyčal kamarát pomedzi zuby. Som asi naozaj kôň, nemôžem za to, tak prepáč dievča.
