Nemal som ale inú možnosť a s dôverne známymi obavami som nastúpil do autobusu takej linky. Sadol som si na jedno z posledných voľných miest, k žene sediacej pri okne. Mala rozpustené vlasy, v rukách knihu a ukazovák ako záložku niekde v druhej tretine. Spýtal som sa či je miesto voľné. Pozrela na mňa a usmiala sa. Bolo to jednoznačne áno, veď ak by nebolo, snažila by sa ma z miesta vytlačiť. Ukazovák v knihe vymenila za palec a ďalej hľadela cez okno.
Autobus sa pohol, vodič zaradil rýchlosť a potom sa zaradil do dopravy. Keď krajina za oknom zrýchlila, ovládol ma ten zvláštny pocit neslobody. Napadlo ma, že sa pokúsim so ženou nadviazať dialóg, nech čas ubehne. Povedal som jej, že počasie sa na víkend vydarilo. Téma o počasí je vďačná a tuším tá najstaršia zo všetkých tém.
Žena sa dívala von oknom a až po chvíli mierne natočila hlavu. Okom pochopenia hľadela chvíľu na mňa a potom vrátila pohľad oknu. Hneď som vedel, že zdieľa o počasí tie isté pocity ako ja. Porozprával som jej teda, aké počasie bolo počas dňa. Nič strhujúce, len tri obyčajné vety. Nechcel som bez odobrenia poslucháčom pokračovať. Žena opäť na okamih pozrela na mňa, ako sledujem krajinu za oknom, aby som zdôraznil to, o čom som hovoril.
Pokračoval som, rozprával jej také všedné veci, vedno sme skúmali krajinu za sklom a takto ubiehal čas. Keď sme vošli do okresného mesta, povedal som jej, že tam to poznám. Na križovatke autobus zastavil na červenú, tam si žena uvoľnila palec z knihy. Rukami si odhrnula vlasy z uší a vytiahla slúchadlá s prehrávanou hudbou. Prepáčte, vraveli ste niečo? Zvedavo sa opýtala.
