Chcelo ma hryznúť ihličkami svojich zubov, podskočil som a zrýchlil krok. Nestíhalo za mojimi päťmetrovými krokmi, po chvíli sa potklo samo o seba a urobilo kotúľ vpred. Majiteľka tohto tvora mu prišla na pomoc.
Keď som sa uviedol do toho dynamického pohybu, uvedomil som si, že je to beh. Bežal som a bolo to fajn. Prebehol som celú ulicu a pekárovi takmer vyrazil dych. Keď bežím, vyzerá to možno hrozivo, predsa len, seriózny beh som už dávno nepoužil. Bežal som vedľa cesty, predbiehal autá, autobusy i kamióny a predbehol som aj lietadlo, ktoré letelo vo výške. Bežal som a dohodol som sa sám so sebou, že už nikdy nechcem prestať.
Vbehol som do parku a minul svoju obľúbenú lavičku, niekomu sa vedľa nej vysypalo lečo, nešikovný gurmán ostal s prázdnym žalúdkom. Bežal som na most, na drevených doskách moje kroky hrozivo duneli a moje nozdry namáhavo funeli. Keď som vbehol do mesta, zmiernil som tempo. Mojej novej záľube pľúca nestačili a tiež som nechcel, náhodného pocestného, vyľakať svojim prchajúcim odhodlaním. Schody na hrad ma skoro zlomili, ale kde je vôľa, tam sú schody. Posledné som prešiel veľmi pomaly.
Zvalil som sa na lavičku a snažil som sa nabrať dych. Objavil som zadýchanú krásu behu, ktorá sa niekde v pohodlí statiky stratila. Z kopca som videl prebehnutú trasu pred sebou, zdolal som ju za pár minút. No a vtedy mi pípla smska. Vybral som z vrecka mobil a palcom pohladil zámok displeja. V správe sa písalo; Vráť sa, nezobral si smeti!
