No na to číslo, na to ale nikto z ľudí na zástavke nečakal. Neviditeľný čierny pasažier, vzduch, sa v poloprázdnej linke spokojne viezol mestom. Pani stojaca pri veľkom cestovnom kufri zosmutnela a dôchodca na lavičke otvoril reklamné noviny. Stál som tam a pozorne sledoval okolie, kam nasmerujem žiadzu na dobrý skutok toho dňa. Pohŕdal som sám sebou, lebo deň sa krátil a možností ubúdalo priamou úmerou k slnečnému svitu. Hodina mesačne v posilke ale prišla vhod.
Pomôžem vám s kufrom? Spýtal som sa pani. Ste zlatý, ďakujem. Odvetila a usmiala sa nad záujmom. Pri slove, zlatý, som si skontroloval retiazku na svojom zápästí, ktorú som nemal a chcel som sa pozrieť i na tú, čo mi visela na krku, ale prekvapivo sa mi to nepodarilo. Na zákrute sa objavilo čelné sklo ďalšieho spoja. Ľudia sa radostne zamrvili, zdvihli zraky i telá v nádeji. Transparenty zaplápolali vo vetre ktorý nefúkal.
Keď bolo označenie autobusu čitateľné, pani prikývla a ja som sa nachystal, bol to aj môj spoj. Dlaňou som chytil rukovať a pokúsil sa nadvihnúť. Niečo sa ale stalo, moja svalulitída získaná drilom so záťažou, nestačila aby som jednoručne s kufrom zamachroval. Pripojil som i druhú ruku k dielu, aby som náklad zdvihol nad zem a chôdzou kružidla prešiel niekoľko metrov. Nohy široko od seba, v tvári odhodlanie nesklamať. Vodič počkal, kým amatérsky vzpierač dopravil náklad do vozidla.
Ak by som mal oblečenú košeľu, pulz by mi isto odtrhol gombík na golieri. Posledná kvapka potu pomaly vyschla na čele, v teplote vozidla okolo päťdesiat. Stál som pri tyči a cítil som sa spokojný. Všetko by bolo v poriadku, vystúpil by som na mojej zastávke a slnko by mohlo zapadnúť. Ale zrazu chalanisko, čo sedel hneď vedľa sa opýtal, Ujo, nechcete si sadnúť?
Večer som si do denníka zapísal významné udalosti toho dňa; Ráno som vstal. Večer zapadalo slnko na západe. Je doba veľkých, ťažkých kufrov a komplikovaných rozhodnutí.
