Byt bol príjemný. Bývalo sa v ňom tak, samozrejme. Samo od seba. Už vstupom do brány dom absorboval návštevníka. Nasal ho a opatrne posúval na potrebné miesto. Všade bolo cítiť kapustu, zemiaky a varenú kukuricu. Nebolo to protivné. Bolo príjemné vedieť, že v dome sa žije. Pani, ktorá mi byt prenajala, bola veľmi milá osoba. Tvrdila, že musí odísť bývať za synom. A preto byt ostal zariadený nábytkom tak, akoby len pred chvíľou odišla. Zobrala si všetky osobné veci a z kuchyne hrnček, z ktorého rada pila. Povedala, že mi verí, že budem dbať o zariadenie bytu tak, ako by to bolo moje. Všetky skrine boli prázdne. V strede izby stôl a dve kreslá. Na stole obrus s vyšitým vzorom. A váza z umelým kvetom. Na stene fotka v ráme. Od svetla vyťahaná kresba. Bolo to zvláštne. Ako bývať v byte, kým sa majitel nevráti. No nájom bol nízky a ja som súrne potreboval strechu nad hlavou. Predstavil som si, že je to byt mojej babky a ja tam bývam kým sa nevráti z kúpeľov. Pani ešte naposledy príšla do bytu. V kuchyni si z plechovej škatule odsypala do servítky kávu. Namietal som prekvapene. Ale odbila ma, že káva sa mi ráno zíde, pretože v ten deň už nikam nepôjdem. Mala pravdu, už sa mi nikam nechcelo. Posledný krát pohladila byt pohľadom. A uistila sa, aby som jej tam na to všetko dal pozor. Vo dverách sa otočila. Z vyjasnenou tvárou mi povedala, že v pivnici nechala pár kompótov. Vraj ich môžem všetky zjesť. Potešil som sa. Tá pani bola naozaj veľmi milá.
Ked odišla, sadol som si v obývačke a pozeral sa ako sa stmieva. Tma bola v tom byte môj prvý hosť. Keď som sa jej nabažil, zasvietil som a vyhnal ju preč. Pochytil ma hlad. Prvé čo ma napadlo bola pivnica z kompótmi. Pivnice boli na medzi poschodí. Úzke dvere vedľa seba. Na kľúčoch od bytu bol pripevnený, taký ten obyčajný, akoby hračkársky. Skúsil som prvé a dvere odomkol. Zlatá pani napadlo ma prvé, keď som uvidel tie zásoby. Vraj pár kompótov. Bolo ich tam neúrekom. I nakladané mäso a bravčová masť. V koši na zemi zemiaky. V košíku cibuľa a cesnak. A pár jabĺk asi kôli vôni. Zobral som čerešňový kompót a z koša tri zemiaky. Do vrecka nohavíc som vložil cibuľu a dôkladne za sebou zamkol.
Po týždni, v jeden podvečer, niekto zazvonil pri dverách. Bol to sused. Tak sa predstavil. Podali sme si ruky a spýtal sa ako sa mi tam býva. Odpovedal som kladne.
„Nemohli by ste mi požičať rebrík?" Spýtal sa. V duchu som prebehol byt i pivnicu no na rebrík som nenarazil. To by som si určite všimol. Hútal som.
„Prepáčte, ale rebrík nemám." Povedal som smutne.
„Nemáte!" Takmer vykríkol sused.
Pokýval som hlavou. Prudko sa otočil a zatvoril za sebou dvere svojho bytu. I ja som privrel dvere a pokračoval v bývaní, v jednoizbovom byte, od veľmi zlatej pani. Zabýval som sa. Zvykol som si na všetky nočné zvuky a začal som ignorovať tie skoré ranné, ktoré boli účinnejšie, ako ten najkvalitnejší budík. Každý večer som navštívil pivnicu. Zásob bolo stále dosť. V jeden večer so sa vracal z práce neskoršie ako obvykle. Vystúpil som z výťahu a chystal sa odomknúť dvere bytu, keď som začul zvuk pri ktorom mi stuhla krv v žilách. Bol to zvuk z pivnice. Zbehol som tých štrnásť schodov a stál som pred jej dokorán otvorenými dverami. V mojej pivnici stál sused, ktorý chcel požičať rebrík a do tašky si naberal zemiaky.
„Čo robíte v mojej pivnici?" Spýtal som sa dôrazne. Otočil sa a pobavene pozrel na mňa.
„Táto pivnica je moja. Pivnica pani, od ktorej máte prenajatý byt je vedľa." Povedal a hodil hlavou na bok.
To nie je možné pomyslel som si. Nachystal som kľúč, ktorý som mal a skúsil. Čakal som, že dvere nepovolia. No kľúč zapadol do drážok a zámok odomkol. Otvoril som dvere. Na poličke stálo pár kompótov a o stenu stál opretý drevený maliarsky rebrík. Keď som zamkol dvere, sused tam už nebol. Prišiel som na to, že každý má viac ako si myslí, ako dokáže uvidieť. Obľúbil som si ten byt a celý dom. Fascinoval ma detailmi, ktoré som na ňom hneď nevidel. Ten byt ma udivoval presnosťou s akou v ňom bolo všetko uložené. Stačilo posunúť kreslo trochu nabok a všetko bolo trvalo narušené.
