Už som asi starý; vyriekol som nahlas, keď som zadýchaný dobehol k pootvoreným dverám, ktoré mi pridržiaval sused, čiperný dôchodca. Zasmial sa a zaceril na mňa svojich štyridsať vlastných zubov. Vy ešte nie ste starý; skonštatoval a na ukazovák ľavej ruky si zavesil niekoľko desiatok kíl jabĺk v igelitových taškách.
Keď už začal, cestou vo výťahu som vyzvedal. Dúfal som, že povie, ako teda zistím, že už som starý. Spýtal som sa, či vtedy, keď už nebudem utekať za autobusom, aby som ho stihol, ale počkám na ďalší. Na svoju otázku som bol veľmi pyšný, zdala sa mi taká podstatná. Nesúhlasom kývol hlavou. Ako zistím, že už som starý? Tak som sa ho spýtal, na rovinu.
Nečakal som ale komplikovanú úvahu. Poznám ho, suseda. Vybral jablko z tašky, utrel do rukáva a povedal; starý budete, keď si začnete holiť uši. Pozrel som na seba do zrkadla vo výťahu. A keď vám to bude jedno; dodal.
