Záhradu a prácu v nej mal rád. Aj v sade, kde rástli jablone a obrovský nahnutý orech. Vedel som, že nespadne, pretože mal korene až ku kostolu. Staral sa, ako skúsený záhradník, o všetko zelené čo rástlo pri dome. Rukávy na košeli vyhrnuté, vŕtal sa v hline ako krtko. Keď napadol sneh, chodil ako bez duše. Často som ho podozrieval, že odhadzuje sneh veľkou lopatou len preto, aby sa dopátral k zemi a presvedčil, že sa tam naozaj nič nezelená.
Kvety, to bolo jeho. Vedel to s nimi. Dokázal urobiť všetko, aby tie jeho boli najkrajšie. Predzáhradka pred domom, hýrila všetkými farbami, a kvety načahovali hlávky, predvádzali sa. Susedove včely sa hostili a nevedeli kam skôr zosadnúť. Keď kvitli, pár ich narezal a dal babke do vázy. Voňali v dome naozaj, opojne, sladko.
Po nedeľnom obede, počas návštevy vzdialenej rodiny, sedeli všetci na lavičke pod čerešňou. Hosť sa rozplýval kvetmi ktoré videl. Chválil tie na dvore, nasadené v určitých logických ornamentoch, i tie v predzáhradke. Tvrdil, že ešte nikdy také čosi nevidel.
„Obdivujem vás, musí vám to zabrať veľa času a námahy, aby to takto vyzeralo. Je to krásne." Povedal babke hosť. Babka pozrela na dedka, no ten nikdy veľa nehovoril. Žmúril oči do zapadajúceho slnka a v hlave snoval plán na ďalší deň. Bola nedeľa. A nebyť hosťa, sedeli by vedno, na lavičke v tieni stromu a zdravili vyobliekaných ľudí, ktorí by išli okolo.
